Red Faction zachytáva taký typický všedný deň baníkov v lomoch na Marse so všetkým, čo k tomu patrí.

Ale teraz už vážne. Red Faction je klasická priamočiará FPS. Na prvý pohľad je vidieť, že autori sa inšpirovali Half-Lifeom. Začínate ako obyčajný baník a zhodou náhod sa stávate jedinou nádejou na záchranu Marsu (namiesto baníka si dosaďte vedátora a namiesto Marsu Zem). Postupom času sa ale z hry stáva (najmä ku koncu) bezhlavá FPS v štýle Serious Sama alebo Painkillera.
Nie každému to musí sadnúť, ale mne táto gradácia vyhovovala.

Zaujímavý prvkom, ktorý hru trochu oživuje je už spomínaný Geo-Mod, vďaka ktorému si môžete pomocou ťažkých zbraní vytvoriť svoju vlastnú cestu priamo cez stenu. Nefunguje to síce úplne všade, ale ako taká malá "fíčura" to stojí za pozornosť. Navyše sa to muselo skvelo vynímať na krabici s hrou.

Zbraní je v hre dostatok, grafika na svoju dobu celkom ujde, atmosféra mi tiež sadla, takže z prvého Red Faction mám prevažne pozitívne dojmy. Jediné, čo celkový zážitok trochu narúša, je podľa mňa krátka hracia doba, no aj napriek tomu ide o príjemnú FPS, ktorá nikoho neurazí.

Často sa stáva, že pokračovanie prekoná pôvodnú hru. Býva to ale väčšinou v prípadoch, že pôvodná hra buď za veľa nestála alebo obsahovala mnoho chýb a podobne.
Pri Maxovi Paynovi je to ale trochu iné. Už prvý diel bol podľa môjho názoru dokonalý, ale 2. dielu sa podarilo niečo skoro nemožné. Vyrovnať sa predchodcovi a vylepšiť mechanizmy, ktoré fungovali na jednotku už v jednotke (keď na to pozerám takto, znie to celkom humorne :-).

Príbeh pokračuje tam kde predchádzajúci diel skončil. Nie je núdza o dejové zvraty a príbeh je opäť to, čo ženie hráča vpred ako keď zapijete veľkú porciu zmrzliny dvoma veľkými pivami (to nemám odskúšané, no riskovať radšej nebudem).

Pokiaľ ide o hrateľnosť, všetko zostáva po starom, teda opäť priam až filmovo ladené prestrelky akurát pribudla možnosť efektne prebíjať pri zapnutom bullettime.

A grafika, ako sa na pokračovanie patrí, ubehla dosť veľký kus vpred.

Max Payne 2 je jedno z mála pokračovaní, ktoré ma dokázalo zabaviť rovnako ako predchádzajúci diel. Mnohí ľudia tvrdia, že dvojka je lepšia ako jednotka. Ja si to nemyslím. Podľa mňa sú obidve hry rovnako dobré a preto si zaslúžia byť na pomyselnom vrchole môjho herného rebríčka.

Prvý diel Maxa Payna je jedna z tých hier, na ktoré sa jednoducho nezabúda. Je to hra, ktorú môžem dohrať aj tisíckrát a zážitok bude vždy rovnako struhujúci ako poprvýkrát.

V podstate ide o klasický príbeh jedného chlapíka, ktorý sa chce pomstiť. To sme už všetci videli mnohokrát. Avšak Max Payne na to ide trocha inak.

V prvom rade je tu skvele vybalancovaná hrateľnosť, ktorú ma na svedomí "Bullet-Time". Prestrelky sú vďaka tomu oveľa adrenalínovejšie a efektnejšie a celé to pôsobí ako film od Johna Woo (zatiaľ som videl iba jeho americkú produkciu ale snažím sa to dohnať). Keď sa Vám podarí skombinovať Bullet-time so správnym zbrojným arzenálom, je to jednoducho pastva pre oči.

Ďalej tu máme priam dokonalú atmosféru. Celé mesto je zahalené v snehu a pôsobí tak trochu, akoby som to len povedal......mysteriózne. Svoj podiel na atmosfére majú aj komixové predely medzi jednotlivými levelmi, ktoré sú jednoducho skvelé.
Náš neohrozený hlavný hrdina ešte k tomu stíha počas hry alebo v komixových sekvenciách všetko okomentovať prostredníctvom svojich monológov a neraz som sa aj celkom dobre pobavil (ako napríklad v prológu tretej kapitoly, keď Maxovi hlavná záporáčka pichne Valkýru a on sa začne cítiť ako v počítačovej hre).

A ešte sa zmienim o grafike, ktorá aj keď už nie je "najmladšia", stále sa na ňu dá celkom dobre pozerať.

Ako som povedal na začiatku, Max Payne je pre mňa nezabudnuteľná hra. Možno nie je úplne dokonalá (sem tam sa nájdu nejaké technické nedokonalosti), no to na výsledný dojem nemá absolútne žiadny efekt. Preto keď si chcem z chuti a od srdca zastrieľať, viem kde mám hľadať. Moje hodnotenie asi hovorí za všetko.

A keby som bol niekedy nútený zobrať si na opustený ostrov len jednu hru, vážne by som začal uvažovať práve o Maxovi Paynovi.

Na úvod sa priznám, že Far Cry je jednou z mojich srdečných záležitostí.
Svojho času bola hra porovnávaná s hrami ako Half-Life 2 alebo Doom 3, čo ale podľa mňa nebolo celkom presné.

Far Cry si ide svojou vlastnou cestou. Tam kde konkurencia ponúkala hromadu skriptov a "tuneloidnú" hrateľnosť, Far Cry ohromil obrovskou voľnosťou pohybu a slobodou rozhodovania.

Grafická stránka bola dosť ospevovaná a dá sa na ňu pozerať dodnes. Samozrejme, stihol sa na nej podpísať zub času ale to je celkom prirodzené. Tropický ostrov je parádne vykreslený, zbrane a protivníci sú taktiež detailní.

Hrateľnosť je kapitola sama pre seba. Ako som už spomínal, ku cieľom na ostrove sa môžte dostať v podstate cestou, ktorú si sami vyberiete. Výnimkou sú misie situované v interiéroch ako sú laboratória alebo bunkre.
AI je takisto na vysokej úrovni, protivníci mi neraz dali dosť zabrať kým som ich poslal na druhý svet.
To platí pre humanoidných nepriateľov. S mutantmi to nie je až také slávne, na druhej strane sú omnoho silnejší a väčšinou stačí aby po vás skočili len raz a máte vystarané.

Mnoho ľudí sa sťažovalo, že hra ich prestala baviť, keď sa na scéne objavili mutanti. Ja som s tým problém nemal, pretože mi to prišlo celkom prirodzené.

Jediným negatívom je príbeh, ktorý je dosť klišé a nedovolí Vám patrične sa zžiť s postavami. Ale to je len malá chybička krásy na inak (pre mňa) dokonalej hre.

Ku druhému dielu slávnej stealth akčnej série som pristupoval trocha skepticky, pretože prvý diel nasadil latku dosť vysoko.

Hrateľnosť:
Obavy sa rozplynuli po úvodnej misii, ktorá bola akousi predzvesťou toho ako sa hra bude odvíjať.
Keďže ide o stealh akciu, ku slovu sa tu dostáva tichý, nepozorovaný a starostlivo naplánovaný postup. AI je na dosť vysokej úrovni, takže prejsť niektoré úseky bez toho aby si Vás stráže všimli mi dalo neraz zabrať.

Technické spracovanie:
Na technickom spracovaní si autori dali dosť záležať, bohužiaľ sa im nepodarilo vychytať všetky muchy, ktoré ale nekazia celkový zážitok z hry.
Musím tu pochváliť aj dabing, ktorý je podľa mňa perfektný a nemalú zásluhu na tom majú aj herci Michael Ironside (alias Sam Fisher) a Dennis Haysbert (alias Irving Lambert).

Verdikt:
Splinter Cell: Pandora Tomorrow je vynikajúca, aj keď nie dokonalá stealth akcia, ktorú občas znepríjemňujú menšie technické nedokonalosti. To však nebráni tomu, aby z nej nemohol byť dôstojný nástupca prvého dielu, ktorý podľa mňa v niektorých oblastiach aj prekonáva.

Na úvod:
CT Special Forces: Fire For Effect je klasickou TPS akciou, v ktorej ako neohrozený hrdina musíte čeliť hordám krvilačný teroristov, ktorí chcú len 1 vec - vašu smrť.

Príbeh:
Príbehová linka je taktiež klasická, dalo by sa povedať, že až "klišoidná".
V centre diania stojí protiteroristická organizácia, ktorá si kladie za cieľ chrániť svet pred teroristickou hrozbou - to sú tí dobrí, a na opačnom póle stojí teroristiská organizácia Nemesis, ktorá ako to už býva zvykom chce zničiť svet.
Nič, čo by ste ešte nepočuli/nevideli, no pre účely hry funguje a to je hlavné.

Hlavní hrdinovia:
Ako už bolo naznačené v popise hore, hráte striedavo za 2 postavy.

Prvou je "Raptor", nezastaviteľný akčný hrdina, ktorý všetky problémy rieši olovom, prípadne niečím silne explozívnym. Ak si to stále neviete predstaviť, dajte si dohromady všetkých Schwarzeneggrov, Stallonov, Lundgrenov, Van Dammov a neviem koho ešte a máte celkom jasnú predstavu.

Druhým hrdinom je "Stealth Owl" (v preklade niečo ako Tichá sova"), ktorý disponuje špeciálnym oblekom, vďaka ktorému sa môže zneviditeľniť a využívať nočné, termálne alebo sonarové videnie.

Hrateľnosť:
Rozdiely v hrateľnosti v závislosti od postavy nie sú nejak priepastné, no je dobré trochu zmeniť štýl hrania podľa toho, za koho práve hráte.

Misie s Raptorom sú viac akčné, ide Vám po krku viac nepriateľov a celkovo je to tak trochu výbušnejšie.
S Owlom je to podobné, môžete vcelku dobre využiť schopnosti jeho obleku (druhý Crysis ale nečakajte) no nakoniec aj tak všetko skončí prestrelkou ako sa patrí. Trocha ma počas hrania iritovalo, že keď na mňa nepriatelia útočili a pred ich očami som sa zneviditeľnil, stále po mne pálili ako keby sa nechumelilo. Ale to je len taký detail.
Takmer všetky misie s Owlom začínate zoskokom z lietadla, čo je riešené podobne ako v MDK, dovolil by som si povedať, že aj o trochu zábavnejšie.

V hre si nejaký čas užijete aj s dopravnými prostriedkami ako je džíp, snežný skúter alebo ozbrojené vznášadlo (s tým som sa vyblbol do sýtosti).

Celkový dobrý pocit z hry trochu kazí systém ukladania prostredníctvom checkpointov, ktoré nie sú celkom optimálne rozmiestnené a mohlo by ich byť viac. Na druhej strane, ja ako polovičný konzolista som s tým nejaké strašné problémy nemal, až na pár výnimok.

Ďalšia vec, ktorá kazí celkový dojem, je nevyrovnaná obtiažnosť. Niektoré miesta prejdete aj so zaviazanými očami, pri iných bude mať chuť rozmlátiť prvú vec, ktorá Vám príde pod ruku.

Technické spracovanie:
Nebudem tvrdiť, že vo svojej dobe to bola grafická špička, to rozhodne nie, ale ako taký priemer by sa to označiť dalo, a keď už nič, aspoň sa to celkom svižne hýbe takmer na čomkoľvek.

Zhrnutie:
Special Forces bola hra, o ktorej som pred zakúpením nevedel absolútne nič. Možno práve preto ma tak chytila a zaujala, dokonca aj po opakovanom hraní.
Síce sa nájdu výhrady ako priemernejšie (ak ste hráči nenároční na grafiku ako ja, tak to vôbec neberte do úvahy), nedoriešený save systém alebo vyššia obtiažnosť, ale na druhej strane Vám to hra vykompenzuje adrenalínovou hrateľnosťou, ktorej nechýba tempo a celkovo to tak pekne odsýpa.

Road to Berlin by sa dal označiť s trochou nadhľadu a prižmúrenými očami ako budgetový Call of Duty/Medal of Honor (myslím tie diely z 2. svetovej pochopiteľne).

Hráč sa ujíma úlohy agenta OSS, ktorý musí prejsť niekoľkými (a že ich veľa nie je) vražednými misiami.
Náplň misií nie je veľmi originálna a často sa opakuje. Väčšinu hry vyhadzujete niečo do vzduchu a popri tom skosíte niekoľko nacistov.
Zbraňový arzenál je obmedzený iba na americké zbrane a tiež ich nie je veľa.
Nepriatelia veľa inteligencie nepobrali, no nezdalo sa mi, že by sa ochotne hádzali pred hlaveň môjho samopalu.

Samostatnou kapitolou je veľmi nadčasový a revolučný systém "uzdravovania". Taký nadčasový, že svojho času nenašiel pochopenie verejnosti.
V praxi to vyzeralo asi takto: nedostatočne som sa kryl, preto ma nepriatelia takmer rozstrieľali ako ementál. Lenže autohealu sa tu nedočkáte a ani žiadnu lekárničku sa mi nepodarilo nájsť. Koľko zdravia máte, s toľkým pokračujete.
Teraz ste už asi pochopili prečo som to slovo dal do úvodzoviek. Fakt revolučný nápad.

Ku grafickej stránke sa toho pochváliť veľmi nedá, textúry sú roztrasené, modely taktiež nepatria k najkrajším, no aspoň, a to je myslím najhlavnejšie, hýbe sa svižne aj na archaických zostavách (dokonca ani mne to vôbec netrhlo).
Hore v popise je uvedené, že hra beží Unreal Engine 2, ale skôr by som podľa vizuálu usúdil, že je to prvá generácia. To je len taký detail.

Verdikt:
Celkovo to nie je žiadna sláva, nedostatkov má hra viac než dosť, no na druhej strane, ak sa už na to dáte, ubehne Vám to rýchlejšie, než by ste si mysleli (na easy cca 2 hodiny).

V MoH Breakthrough sa ujímate postavy istého Johna Bakera, s ktorým opäť pošlete na druhý svet nehorázne kvantá nacistov.

Ako už bolo povedané, hrateľnosť v tomto datadisku je ešte akčnejšia ako minule a zdala sa mi aj trohu náročnejšia, čo sa týka obtiažnosti.
Náplň misií je taktiež podobná, opäť sa tu nachádzajú rôzne spestrenia ako napr. jazda tankom. Vrátili sa aj moje obľúbené "one man army" misie.
Čo ma potešilo, bola zmena prostredia. Africký začiatok a neskôr ťaženie v Taliansku boli pre mňa vítanou zmenou.
K zbraniam: stretnete staré známe kusy, ale aj niekoľko nových.
Grafické spracovanie sa od minule o moc nezmenilo (aspoň ja som nepostrehol nejaké výraznejšie zmeny). Quake III engine sa hýbe slušne a to je hlavné.

Verdikt:
Celkovo sa mi Breakthrouhg v porovnaní s predchádzajúcim Medal of Honor: Allied Assault - Spearhead páčil o trochu viac, opäť ponúka kvalitnú zábavu, ale kvality pôvodného Medal of Honor: Allied Assault nijak neprevyšuje. A je aj trochu krátky.
Ale aj tak si myslím, že sa jedná o vydarený datadisk.

Hranie DOOMU 2 v dnešnej dobe mi prišlo ako pozeranie sa na starý akčný film.
Je vidieť, že už má nejaký ten rok za sebou, nad niektorými vecami som sa len pousmial ale aj tak jej nemôžte uprieť kvality, ktorými sa preslávila kedysi.

Atmosféra hustá ako pivná pena, kvantá nepriateľov, arzenál smrtiacich zbraní a to všetko v rovnej tridsiatke misii (plus nejaké tie bonusáče). Navyše vďaka enginu ZDoom si môžete nastaviť grafiku, zvuky, ovládanie k obrazu svojmu (vrátane mouselooku).

Neviem ako to vidia iní, ale ja som sa pri kosení pekelnej hávede bavil viac než dosť. A nebránil by som sa ani opätovnému hraniu.
Z mojej strany teda spokojnosť.

Upozornenie!
Nasledujúci komentár je značne subjektívny, preto je jeho čítanie len na vlastné riziko. Akékoľvek nezrovnalosti prosím prekonzultujte s jeho autorom :-)

Začiatok hry je klasické klišé, ako sa zvrtol experiment a na miesto bola vyslaná
špeciálna jednotka. Po prvom útoku neprieteľa sa "nejakým zázrakom" podarí vyviaznuť len ústrednej dvojici. Toľko na úvod.

Čím Vás hra po úžasnej FMV sekvencii upúta, je určite technické spracovanie, na ktorom sa už stihol podpísať zub času, no bolo zastaralé už v dobe vydania (myslím PC verziu).
Zo začiatku mi chvíľu trvalo kým som si naň zvykol, ale potom som to už nevnímal.

Ďalšia vec, ktorá stojí za upozornenie, je konzoloidné ovládanie, ako to už pri konverziách
od Capcomu býva zvykom (dnes to už myslím neplatí).

Tak, a teraz k tomu, čo ma zaujalo v pozitívnom zmysle. Hra bola svojho času síce
prezentovaná ako survival horor, no tieto prvky boli potlačené na úkor akcie. Po celú dobu hry na Vás budú nabiehať nepriatelia zo všetkých strán. Teda si nekladiete otázku, či na Vás nepriateia zaútočia, ale koľko ich bude!
Hrou postupujete striedavo za dve hlavné postavy, z ktorých každá disponuje mierne odlišným arzenálom.
Po celú dobu hry chodíte z miesta A do miesta B, cestou zabijete mnoho, mnoho dinosaurov, v niektorých misiách zase máte za úlohu odrážať útoky nepriateľov zo stacionárnych zbraní.
Každému to síce nemusí sadnúť, no ja som sa bavil.

Podobne ako séria Resident Evil, aj Dino Crisis disponuje, dovolil by som si tvrdiť filmovým príbehom, v ktorom nechýbajú rôzne dejové zvraty a taktiež veľmi silou atmosférou, ktorú ešte podtrhujú už spomínané FMV sekvencie.

Celkový dojem ešte trochu zráža dĺžka hry (cca 5 hodín), no po opätovnom dohraní
musím skonštatovať, že je to tak akurát, no nenahneval by som sa keby to bolo dlhšie. Navyše po dohraní sa vám sprístupní ešte bonusový obsah a taktiež je tu možnosť znovuhrateľnosti.

Verdikt:
Veľmi napínavá a strhujúca akčná advetúra, o ktorej musím napriek vyššie uvedeným negatívam skonštatovať, že sa jedná o dobrú hru, ktorá ak Vás chytí, nepustí Vás až pokým ju nedohráte do konca.

O Mortyrovi som predtým čo to počul, ale trojka je prvý diel série, ktorý som vôbec hral. Keďže hru vydáva CITY Interactive a navyše so sloganom: "kvalita za rozumnú cenu", vedel som čo mám od hry očakávať.

Prvé čo by som mal spomenúť, je že hra oproti predchodcom beží na chrome engine, ktorý si s mojím kompjútrom práve naviac nerozumie (neviem, či to je použitou zostavou alebo optimalizáciou hry). Ale na druhú stranu, grafika je celkom vydarená, takže nemám nejaké veľké námietky.

Druhá vec je podľa mňa pomerne originálny, alebo aspoň "nieažtakčastovidený" príbeh. Konečne som mal v nejakej WW2 hre možnosť hrať v službách partizánov.
Prichádzate ako ostrieľaný agent na pomoc odboju. Náplň misií je pomerne rôznorodá, takže sa nezačnete tak skoro nudiť. Alebo ani nestihnete. V niektorých momentoch sa hra inšpiruje sériou Medal of honor, jedna misia, teraz si nespomeniem ktorá konkrétne, mi pripomenula pasáž z Medal of Honor: Frontline a taktiež záver hry je vyriešený podobne ako ako v provom dieli MoH na PS1, ale to je len taký detail.

Ak by som už mal niečo vyložene proti, tak to bude AI, ktorá ako spomenuli kolegovia v komentároch nižšie pomerne, .... ehm .... zaostalá!

Hre bola dosť vytýkaná krátkosť hry. Ja si myslím, že tých 8 misií je úplne dostačujúca doba, pretože byť hra dlhšia, možno by som ju ani nedokončil. To je už ale vec názoru.

Na záver dodám, že Mortyr nie je žiadna revolučná alebo megaúspešná hra, ktorá dokázala pritiahnuť masy. Je to len klasická WW2 FPS, ktorá si medzi konkureciou ide svojou vlastnou cestnou. Ak si myslíte, že je to kombinácia, ktorá by Vám sadla, tak do toho, možno si prídete na svoje. Ostatní nech si to radšej premyslia.

Najlepšia slovenská hra akú som kedy hral. Ak nie je vôbec jediná.

V podstate ide o klasickú FPS zo starej školy, avšak disponuje veľmi kvalitným príbehom. Máloktorá hra ma svojím príbehom vtiahla tak ako práve Chaser.
Na svoju dobu disponovala, ako už spomenul niekto nižšie kvalitnou grafikou.

Jediné čo mi počas hrania vyložene vadilo, bola občasná dezorientácia najmä druhá polovica hry.

Aj napriek tomu sa jedná o tak trochu "zabudnutý klenot" v rámci česko-slovenskej hernej tvorby.

Konečne sa mi "trinástku" podarilo dotiahnuť do zdárneho konca.

Na začiatok musím vyzdvihnúť vizuálnu stránku, ktorá je veľmi originálna, nadčasová a tuším prvá hra s cellshadovou grafikou čo som kedy hral. Mnoho ľudí síce môže odradiť (to viete, komixy u nás nie sú až tak rozšírené a o hrách ešte stále vo všeobecnosti prevláda názor, že robia z detí masových vrahov a neviem čo ešte) ale to by bola obrovská chyba.

V podstate ide stále len o klasickú FPS kombinujúcu stealth postup, priamočiaru akciu a používanie rôznych špiónskych vychytávok (ja tomu hovorím bondovka), no v kombinácii s už uvedeným grafickým spracovaním a originálnym príbehom plným dejových zvratov kde neustále odhaľujete svoju totožnosť (aj flashbacky sa podarili na výbornú) dostáva hra úplne iný rozmer.

Nebyť teda zopár menších technických problémov a (pre mňa) menej vydareného záverečného rozuzlenia, bolo by to za rovných 90 %.

Aj napriek tomu je to stále veľmi dobrá hra, ktorá si zaslúži Vašu pozornosť.

Myslím, že táto hra bola neprávom podceňovaná.
Síce v porovnaní s vtedajšími velikánmi ako boli Half-Life 2 alebo Far Cry to až taký zázrak nebol, mne osobne sa hororová atmosféra Doomu páčila viac než dosť. Jedným z nedostatkov je prílišná tmavosť priestorov, ale na druhej strane to výborne dotvára atmosféru.
A narozdiel od väčšiny dnešných hier je aj pomerne dlhý (cca 20h).

Čerstvo dohrané a s českým dabingom. Je síce pravda že to má svoje "muchy" a tá kamera je občas až neznesiteľná ale je tu skvelá atmosféra, skákacie pasáže sú vynikajúce a súboje sa mi taktiež páčili. Pripočítajte si k tomu filmový príbeh a dostanete, síce nie dokonalú ale určite veľmi zábavnú a chytľavú hru.

Neviem čím to bolo, ale Iron Storm ma zaujal. Dobrá atmosféra, nepriatelia sú vcelku inteligentní. Taktiež by som vyzdvihol rôznorodosť prostredí. Škoda len niektorých chýb, ako napríklad chýbajúci ukazovateľ úloh, vďaka čomu poriadne neviete, čo máte urobiť.

Jedná sa o vcelku dobre hrateľnú FPS, nachádzajú sa tu verne zobrazené zbrane a hlavne strieľate po všetko čo sa pohne. Na môj vkus je síce až príšerne krátka, ale tých pár hodín som sa pri nej bavil. Nebolo to síce tak intenzívne, ako Black Hawk Down, ale hrať sa to dá.

Zabudnite na všetko, čo sa Vám páčilo na sérii No One Lives Forever a ponorte sa do frenetického tempa tejto strieľačky. Nedostatky tu síce sú, hlavne hracia doba, ale mne osobne sa to páčilo.

Táto hra patrí k mojím obľúbeným, napriek tomu že stratégie moc nemusím. Keď sa ju však naučíte hrať a pochopíte humorný príbeh a ešte humornešie videá, dostanete jednu z najzábavnejších RTS aké kedy boli vyrobené (teda aspoň u mňa).

O Half-Life som toho počul dosť po jeho vydaní. Hra, ktorá bola vynášaná do nebies a podobné frázy. Tak som sa rozhodol ju vyskúšať, lenže môj obstarožný stroj s ňou mal nemalé problémy. Preto som HL na nejaký čas odložil.

Ako prišiel nový PC, v tom množstve hier, ktoré som mal k dispozícii som si spomenul na HL, že si ho teda skúsim konečne zahrať. Lenže z nejakého dôvodu ma neoslovil. Tak teda opäť nič.

Nakoniec som sa rozhodol dať tomu ešte jednu šancu niekedy v dobe vydania druhého dielu. Mal som vtedy more voľného času, tak som si pomyslel že to nemusí byť zlý nápad.
A vyplatilo sa. HL ma vtiahol do svojho sveta ako máloktorá hra pred ním.
Najskôr úvodná pasáž vo vlaku (ktorá sa mnohým zdá prehnane dlhá), následne úvodná zápletka s teleportáciou a potom to už išlo samo.
Mimozemšťania, prestrelky s mariňákmi, ktorí mi neraz dali poriadne zabrať, skvele naskriptované scény (dnes šťandard, vtedy niečo predtým nevídané) až po scény s tajomným G-Manom, kedy ste nemohli nič robiť, iba sa bezmocne prizerať.
Vďaka tomuto všetkému má HL neopakovateľnú atmosféru. Už len to, že nieste žiadny Rambo (neber to osobne Rambo, aj tak Ťa budem vždy uctievať) ale iba obyčajný vedátor ktorý sa snaží prežiť umocňuje tú silnú atmosféru.

Jediné, čo ma trochu zarazilo bol menej vydarený záver na Xen-e, ktorý mi prišiel v porovnaní so zvyškom hry o čosi menej zaujímavý.

Niečo na záver:
Half-Life je jedna z mála hier ktorej sa do zánru FPS podarilo priniesť nové prvky, dokonca priam ovplyvniť celý žáner. Už len preto by mal mať vyhradené mieto v sieni slávy.

Half-Lifu sa v dobe vydania podarilo vyniknúť medzi vtedajšími esami (Quake 2, Unreal) rovnako bravúrne, ako s to o niekoľko rokov neskôr podarilo jeho následníkovi (Far Cry, DOOM 3).

Ďakujeme, Valve.