GTA sa konečne vymanilo z pseudo drsňáckeho gangsta štýlu predošlých dielov. Aj prostredie bolo fajn; mesto, predmestie, pláže, zapadákov, hory, zvieratá a štetky... v porovnaní s GTA 4 obrat o 100% k lepšiemu. Neviem napísať, ktorá lokalita sa mi viac páčila.

Dej bol zábavný, prepínanie troch rôznych postáv mi pomohlo zabezpečiť zabitie 55 hodín môjho života a 850 virtuálnych životov príslušníkov bezpečnostných zložiek. Každá z postáv má odlišný charakter a každá je svojim spôsobom sympatická, hlavne Trevor je nákazlivý, minule keď som bol vonku, som mal chuť dať niekomu šupu, nech padne na zem, len tak zo srandy, ako to robil Trevor. Jeho lichôtky ľuďom sú úchvatné: „Why, oh, why do you exist?“, je súcitný aj s policajtmi: „...I know you were bullied in school.“ a vie aj džentlmensky privolať taxík: „Stop your fucking car!“ Páčili sa mi jeho Rampage misie, ako že „Zabi 20 hipsterov“ a podobne. Niekedy som len tak chodil po meste a rozbíjal autá a zastávky kladivom. Skoro rovnako zábavné bolo chodiť po meste s Franklinovym rotvajlerom a nechať ho útočiť na ľudí. Avšak, za ničenie a bezvýznamné zabíjanie už nedostávate body ako v prvom diely, a navyše policajti sú vám rýchlo za zadkom a ARO a kaucie sú predražené. Počas misií sú dokonca za takéto aktivity penalty vo forme nižšieho ohodnotenia dokončenia misie.

Hlavné misie možno prelínať s bočnými misiami bez pošramotenia deja. Medzi najlepšie misie patrí u mňa misia Monkey Business, kde karma v podobe mojich nábojov dostihla vedcov, hoci ich stačilo knokautovať pažbou. To za tie opice. V misii Paleto Score cestou z banky, ktorú ste práve vykradli, s chuťou postrieľate zamestnancov bitúnku. Po kúpe lodeničky Sonar Collections môže zase hráč zbierať toxický odpad, zachrániť morský svet a aj zarobiť si, postupne až 690 000 $. Aj málinko ďalších drobností sa dá v hre nájsť, ktoré pobavia hráčov z radov ekologických hipisákov, napríklad, Michaelove smoothiečko, ktoré má vždy pripravené doma na kuchynskej linke, vegán Reed Tucker v talk-show na Chatterbox FM, dve vtipné reklamy v rádiách na vege bio potraviny, a ešte k tomu je v hre niečo podobné ako beh pred býkmi – a vy ste v roli býka... teda, kravy! Skúste si tiež zadať do internetového prehliadača na mobile slovko „freegan“. Medzi menej zaujímavé misie patrí bočná misia od Chucka, ktorý ponúkne Trevorovi lov jeleňov. Chucka som zrazil, v záujme záchrany životov jeleňov. Bohužiaľ, Chuck sa vždy zázračne vylieči a onedlho lov ponúka opäť. Veľmi vítaná bola aj možnosť prepnutia kamery na pohľad z prvej osoby, ktorú som používal pri bojoch, a aj vďaka ktorej som mohol v roli Michaela lepšie dohliadať na svoju dcérku.

Zabudnite na to, že môžete finančne prežiť zo ziskov z nehnuteľností, ktoré si kúpite, ako tomu bolo vo Vice City, v tomto diely sa mi investované peniaze zďaleka nevrátili. So zarábaním peňazí je tu vcelku problém. Väčší balík peňazí som získal až po odohratí poslednej misie hlavného deja a ani ten mi nezaručil dostatok peňazí na kúpu ani jedného z najdrahších troch objektov: golfového klubu Los Santos, divadla Ten Cent a kina Tivoli. Peňazí na apgrejd zbraní a tuningu áut je ale dostatok už v ranej fáze hry. Pre mňa bolo ale zbytočné tuningovať kradnuté autá, lebo nenastala situácia že by som prešiel viac ako 200 metrov bez toho aby mi nejaký blázon neuhol z chodníka a nezafŕkal nový lak. Iba autá, ktoré vlastním, nikdy nezmiznú, ani keď ich nechám stáť kdekoľvek, a keď sa mi zničia, onedlho ich mám opäť pred domom. Preto som peniaze rozhadzoval na drahé autá, ktoré sa dajú kúpiť online cez mobil, a Trevorovi som kúpil tank za 3 milióny a registroval ho na sexzoznamku.

Nič mi teraz nenapadá, čo by som napísal, že mi v hre chýbalo... možno kombajn? Na mapke je veľa lokalít a možností, ktoré som objavil až po dokončení hlavného deja, keď som sa túlal po krajine, a veľa som ich ani neobjavil. Bavilo ma to, avšak pre mňa je toto jedna z takých hier, ktoré sa hrajú len raz.

Cieľ je jasný: „Vyčistit tohle místo od zkurvenejch neužitečnejch červů.“ Celkom 9 levelov, z ktorých každý má iné prostredie, ktoré sa neopakuje a ponúka iné formy zábavy: predmestie, kanál, vlak, vlakové nádražie, centrum mesta, vojenská základňa, jadrová elektráreň, atď, odohraté do 2,5 hodiny čistého herného času, a nenudilo ani chvíľu.

Hlavné úlohy sú absolútne jednoznačné: zlikviduj obyvateľstvo, vyčisti vlakové nádražie, zmasakruj cestujúcich, a pod., plus vedľajšie úlohy: spáľ peniaze v banke, zabi politika, prejdi 20 ľudí, zlikviduj zákazníkov kaviarne, navštív premiéru nového iPhone, vyhoď do vzduchu benzínovú pumpu, zastreľ ľudí na výstave zbraní, spôsob nehodu vlaku, zlikviduj hostí motela, zabi priekupníkov zbraní, pokaz párty, zlikviduj pohrebný sprievod, zapáľ obchody, uštvi lovcov – proste, splnené čierne túžby hráča nadovšetko.

Myslím, že najväčší masaker je v centre mesta. Dva granáty do davu na zhromaždení republikánskej strany a plno plných obchodov k vypáleniu. Druhá najväčšia šialenosť bola misia vo vlaku, kde aj mne trošku srdce pookrialo pri popravách sediacich cestujúcich.

Popravy zranených boli niekedy tak nečakane brutálne, až som dúfal že ma nikto nevidí že sa z toho rehocem, keď týpek chytí ranenú policajtku za cop a začne jej do drieku bodať nôž. Toto v Postaly nebolo! Ľudia sa dajú aj ukopať. Alebo knokautovať kopom a potom popraviť. Popravy sú totiž dôležité lebo len popravami sa dá dopĺňať energia. Asi duševná. Možnosť jazdy autom tiež potešila, ale dajú sa ukradnúť len policajné a vojenské vozidlá.

V každom levely desiatky až stovky ľudí, na ktorých sa dá vyskúšať poloautomatická pištoľ, brokovnica, samopal, útočná puška, ďalšia útočná puška, uzi „bestie“ 9mm, pištoľ s veľkým kalibrom (túto zbraň som nenašiel), raketomet, plameňomet, plus molotovove koktaily, granáty a oslepujúce granáty.

Hatred ponúka ešte aj „Režim přežití“, ide o tri oblasti (daňový úrad, stanica metra, prístav), kde si môže hráč vybrať z troch postáv a postupne ju apgrejdovať za body, ktoré získava zabíjaním. Veľmi mi tam chýbalo, že body sa nepridávajú aj za ničenie objektov, rozbíjanie okien, podpaľovanie áut, a pod. Aj preto ma tento režim omrzel už pred dosiahnutím maximálneho apgrejdu.

Pozitívne prijímam deštrukciu prostredia, niekedy sa dá odpáliť aj stena budovy a cez škáru strieľať policajtov. A keď sa spojí realistické šírenie ohňa, keď z podpálenej skrine vznikne celkom slušný požiar poschodia, s nerealistickou tuposťou umelej inteligencie nepriateľov, vznikne z toho pekný masaker, keď policajti prebehnú cez plamene a zhoria dobrovoľne – ušetrí to náboje. Myslím, že je lepšie vybúriť sa virtuálne. K všeobecnému blahu.

Knihu som nečítal, ale postapo vízia našej budúcnosti ma vždy zasiahne jak má. Krásy zániku civilizácie 20 rokov po Tretej svetovej vojne sú tu opäť vykreslené jak sa patrí. Dej, ponuré prostredie, aj hrateľnosť je na vyššej úrovni v porovnaní s predošlým dielom. Lepší príbeh, viac frakcií, mláďa Temného, atď. Aj sklo plynovej masky má oveľa väčšiu životnosť, vďaka čomu som sa ani raz nezadusil.

Prebojovávať sa cez ľudských nepriateľov ma bavilo viac ako väčšina súbojov so zvieratkami, ktoré útočili skupinovo a bez rozmyslu. Keď sa dalo, podrezal som ich odzadu, zvyšných som dorazil headshotmi. Možnosť hrať skryte, plaziť sa a ticho likvidovať nepriateľov, alebo ich obísť, som privítal, ušetrí to veľa guliek. Uprednostňujem hladké čisté zabíjanie pred masovým súbojom. Mojimi obľúbenými zbraňami sa stal samopal Bastard s tlmičom, prídavnou pažbou a infračerveným mieridlom, Kalash s dvojitou optikou, tlmičom a laserovým zameriavačom, a na zvieratká Katr s úsťovou brzdou, plne automatickou spúšťou a rozšíreným zásobníkom. V neskoršej fáze hry Kalash vystriedala ostreľovačská puška Preved s štvoritou optikou, rozšíreným zásobníkom, laserovým zameriavačom a tlmičom výšľahu. Na apgrejdoch zbraní netreba šetriť, na normal obtiažnosti je platidiel dostatok, pri konci hry som ich mal až nejakých 740 (a to dokonca napriek tomu že niekedy som ich využíval aj ako strelivo).

Dosť mi vadili nezmyselne nastavené morálne body. Príklady: Za peniaze darované žobrákovi, ktorý sa za ne opije, sú pozitívne body. Za podrezanie prasaťa Lesnitskeho, ktorý má na svedomí totálny masaker obyvateľstva stanice Oktyabrskaya, sú zlé body! Zastrelenie nácka, ktorý sa vzdáva (nácek je nácek aj keď nemá zbraň), sú zlé body. Snažil som sa síce nazbierať si aj nejaké pozitívne body, vypočúval som si tragické príbehy ľudí v staniciach metra, našiel som macíka chlapcovi, v tunely som zachránil ženu pred znásilnením, ale negatívne morálne body mi zabezpečili jasný bad ending, a mne to neprekáža; Nevidím na tom nič zlé, že D6 vyletela do vzduchu aj so všetkými frakciami. Takýto ending sa mi každopádne páčil oveľa viac, ako ending predošlého dielu. V podstate ide o presný opak, a to je dobre: Až keď zomrú prisluhovači, bude mier.

Prvý diel Red Faction nie je z tých hier, po ktorých ostanú v človeku príjemné zážitky ktoré im ešte dlho ležia v hlave a hovoria „Ešte niekedy si to treba zahrať“.

Bavilo ma to nazačiatku, keď som ako vzbúrený robotník elektrickou tyčou mlátil strážnikov v baniach. Bavilo ma to ešte aj vtedy keď som v administratívnej budove mal uniesť nejakého byrokrata a to tak že nenápadne, so zbraňou zastrčenou sa zakrádať pomimo SBS károv (v skutočnosti sa v tejto misií dá s tlmičom na pištoli popraviť dosť veľa úradníkov a úradníčiek, len ich potom treba nahádzať niekam do rohu, aby si ich nikto nevšimol). Páčilo sa mi, keď som v obrnenom vozidle doháňal vojakov a tí keď už boli skoro pod kolesami, zdesene kričali „Please! Don't do it!“ Páčila sa mi myšlienka zničenia ťažobnej korporácie a páčilo sa mi aj logo vzbúrencov čo si hovorili Red Faction. Na výber 15 zbraní, z ktorých najviac pomôže útočná puška UAR-42 a v neskoršej fáze hry ťažký guľomet JF60, alebo elektromagnetická puška FCA-26 ktorá strieľa cez steny (je vždy "sranda" keď túto fintu využije nepriateľ). A to je všetko, čo sa mi páčilo.

V skutočnosti ide o bežnú strieľačku, pri ktorej netreba skoro vôbec rozmýšľať. „Skoro“ preto, lebo nie je k dispozícii žiadna mapa, na ktorej by bol označený cieľ misie, ani žiadne šípky, ale nie je to žiadna motanica a zablúdiť je naozaj ťažké. Obrovské vesmírne koráby v miestnostiach bez otvorov, elektrické lampy v bočných tuneloch hlbokých jaskýň, superhrdina z Red Faction ktorý na mňa spokojne čaká pri schodoch okolo ktorých neustále behajú nepriateľský vojaci (ako sa tam dostal?), lietajúci a škaredý hlavný záporák a jeho nekonečné kecy (ale veliteľka vzbúrencov Eos je ešte drsnejšia!)... totálne logické nezmysli (dejové, architektonické), ktorými je táto hra presýtená, by dnes nikto neprepáčil, ale v roku 2001 to bolo ešte OK a musím to asi akceptovať.

Zozačiatku ma táto hra príliš neoslovovala, nevedel som prísť na chuť prostrediu, ktoré mi nepripadalo dostatočne postapokalyptické. Na nemecký dabing som si zvykol rýchlo, na neustále sa točiacu kameru už tak rýchlo nie. Chvíľku mi aj trvalo, než som sa naučil preklikávať postavy a mať v nich prehľad, lebo hra ponúka dosť možností.

Prvú hru som dal na easy obťažnosti, všetkých piatich spoločníkov som si najal hneď na Základni a rozdelil som im schopnosti viac-menej rovnomerne, čo spôsobilo, že som dlho nemohol otvárať zámky, kradnúť, plaziť sa, hádzať granáty a ani výhodne obchodovať. Človek sa z vlastných chýb učí, a tak ďalšiu hru, keď som už vedel, o čo ide, urobil som si kvalitný tým, hoci som si opäť najal všetkých už na Základni, iba Vasqueza som neskôr vystriedal. Bol drzí ako ploštica, tak som ho dobodal. Aj po prepustení z týmu stále patrí k vám a nebráni sa, takže si na ňom pokojne môžete vyskúšať rôzne zbrane. Zastúpil ho ďaleko výkonnejší snajper Keno.

Ostreľovačské pušky a ťažké zbrane sa stali obľúbené v mojom týme, ale je dôležité dôkladne prideľovať body každej postave do iných schopností. Treba tam mať hlavne jedného charizmatického obchodníka a rečníka, niekoho na používanie a zneškodňovanie výbušnín a na páčenie zámok, a niekoho na manuálne zručnosti, inak sa niektoré kľúčové úlohy ani nedajú splniť. Svetlou stránkou týmu bola lesbická vegetariánka Agneska - zlodejka a liečiteľka.

Pre zaujímavosť, ďalší vegetarián býva v dedine Tres Cabezas a volá sa Duncan, ale vyskytujú sa v pustatine aj iné zaujímavé postavy, napríklad vodca nomádov Joshua, ktorý vyzerá ako Charles Manson, alebo kanibali v Labyrinte. Vyskytli sa tam aj postavy, ktoré som chcel zabiť, ale nedalo sa. Našťastie, niektoré sa dali.

Na výber je dostatočný počet reálnych druhov zbraní a brnení, žiadne plazmové pušky, energo brnenia a roboty. Požadovanú ponurú atmosféru umocňujú niektoré songy podobné známym z Falloutov. Je rok 2083, šesť rokov po fallouťáckej globálnej nukleárnej vojne, provizórne dedinky a gangy sú ešte len vo váze vzniku... hru Last Days of Gaia som si dodatočne s radosťou zaškatuľkoval ako nultý, rozbehový diel série Fallout, a vôbec mi neprekáža, že vznikla neskôr.

Príbeh má nečakaný zvrat, a ja som bol za neho vďačný, pretože kto by nechcel zastreliť svojho prezidenta? Ešte väčším prekvapením bolo posledné miesto Biosféra... „To je (…) takový soběstačný životní prostor. Uvnitř je přesně vyvážená biologická cirkulace a je tam naskládán genetický fond více než 1400 (druhů) živočichů a rostlin (…) Kybernetické zařízení monitoruje biosystém a udržuje jeho rovnováhu (…) Jenže, celý ekosystém je (…) poháňen pro potřeby několika (druhů) rostlin a zvířectva. Celá ta věc se musí nastavit pro lidské osady.“ …Z toho mi vyplýva, že tam drsne chýba niečo ako Modifikovaný FEV vírus (keď už sme pri tom Falloute).

Objavil som 23 z 24 miest, splnil som 78 úloh, 5 úloh som nesplnil a bohvie koľko úloh som prehliadol, zabil som 398 nepriateľov a 102 zvierat (a to som zabíjal iba v sebaobrane - bylinožravce som nechal žiť). Hra je tak na 35 hodín, čo je akurát.

V AoE3 nejde o budovateľskú, ale dobyvateľskú stratégiu. Pri ťaženiach sa nedá vybrať národ iný než Briti a skutočné historické pozadie príbehov, aké poznáme z predošlých dielov, je vymenené za nezmysly, ako Osmania kolonizujúci Strednú Ameriku a Rusi (!!) kolonizujúci Severnú Ameriku. Žiadne strategické stavanie si pevností, ide už len o neustále odrážanie útokov a protiútoky. Aspoňže sa dá hrať cez pauzu, aj keď tabuľka oznamujúca pauzu je cez štvrťku obrazovky. Graficky sa to posunulo dopredu, ale čo z toho? Vadilo mi, že sa nedajú hrať misie aj za indiánov, ale len za dobyvateľov. Vadili mi misie za dobyvateľov. Vraždiť domorodcov a strážiť železnice budované cez bizónie prérie som dlho nevydržal. Keď už to historické pozadie je v hre prekrútené, túžil som dobyť dobyvateľov, obesiť Kolumbusa a jeho deti, predať jeho ženu, vtiahnuť do Británie, upáliť mníchov. Potom urobiť to isté vo Francúzsku, v Španielsku, v Portugalsku.

Single mapky sú o trochu lepšie. Ale len o trochu. Môžem si vybrať z ôsmych krajne nesympatických sfanatizovaných národov šestnásteho storočia (Španieli, Briti, Francúzi, Portugalci, Holanďania, Rusi, Nemci, Osmania), a ja túžim tých napudrovaných klaunov v kabátcoch, krajkách a poctiviciach prestrieľať durch z krovia šípmi. Potrebujem WarChiefs! Hneď!

Najlepší diel z celej série AOE, klasika, bez akýchkoľvek patchov a datadiskov!

Na výber je 12 deštruktívnych spoločností, z ktorých mi sú najsympatickejší mezopotamskí sumeri. Hra ale ponúka iba 4 balíky architektonických štýlov stavieb, čiže teoreticky nemáte na výber 12 rôznych kultúr ale len 4. Každá ale má nejaké iné vlastnosti a zopár iných možností apgrejdov. Ak by som bol puntičkár, poviem, že najkrajší štýl stavieb prvých dvoch vekov (kamenná doba a "doba nástrojov") je ten egyptský (Sumeri, Asýrčania, Egypťania) a ďalších dvoch vekov (bronzová doba a železná doba) je grécky (Feničania, Minojci, Gréci), ale nie som.

V ponuke je multiplayer (nepamätám si či som ho niekedy hral tak o ňom nebudem písať), single mapky a päť "vojnových ťažení" (campaigns) obalených skutočným historickým pozadím z rôznych oblastí: Chetitská ríša - od príchodu Chetitov do Anatólie roku 2000 pred n. l. až po Bitku pri Kadeši; Babylonské obdobie - od Starobabylonskej ríše po zničenie Semiramidiných visutých záhrad; Staroveké Grécko - od mykénskych Atén po peloponézsku vojnu; Staroveký Egypt - od prehistorického obdobia po Bitku pri Megide; a obdobie Jamato, ktoré pre mňa nie je zaujímavé.

Viac ako ťaženia som ale hrával spomínané bežné single mapky. Nebol som deštruktívnym dobyvateľom ako všetci ostatní, bavilo ma kňazmi skonvertovať celé dediny, od fariem po obranné veže, tak že onedlho bola polka mapy v mojich farbách. Okrem troch-štyroch kňazov stačí zopár katafraktov (cataphract) a ťažko odených lukostrelcov na koni (heavy horse archer) plus nejaké tie apgrejdy v skladisku, obchode a vládnom centre, a vojna je vyhratá. Aspoň v prípade, že vám zatiaľ niekto iný nezničí dediny.

Pri záverečných minútach máp v oblasti neostal jediný strom, ker, ani kameň. Ľudia boli skazonosní už v neolite. Čo som si ale uvedomil až po x hodinách hrania je, že na mnou obsadených ostrovoch a územiach vidno pobehovať stáda gazel a pásť sa slony vždy aj pri konci hry. U mňa prežijú aj levy a krokodíly, ak neútočia. Až po tomto zistení som si uvedomil túto moju zvláštnosť, ale tie zvieratá tam proste beriem ako neoddeliteľnú súčasť krajiny, mňa proste ani nenapadlo po nich hádzať oštepy. Naopak, potreboval som si raz za čas do četu zadať kód "gaia", obrátiť kartu, udupať ľudí slonmi a roztrhať ich levmi. Je sranda vyskúšať to vo vlastne vytvorenej mapke, uspôsobiť si to tomu. Problém tohto kódu je ten, že sa potom už nedá prepnúť späť na ovládanie ľudí.

Hudba fajn, škoda, že pri načítavaní nového tracku vždy hra na dobré 3 sekundy sekne, ale nevadí. Celkovo mi hra už nedokázala navodiť ten magický pocit aký som z nej mal pred 15 rokmi.

Posledné zbytky ľudstva po tretej svetovej vojne prežívajúce v podzemí, koho by tento futuristický scenár nezaujal? Atmosféra podzemných útočíšť v tuneloch a priestoroch moskovského metra, dopĺňaná neveselou ambient hudbou, mala väčšinou tú správnu, vytúžene depresívnu atmosféru.

Krásy ruín mesta na povrchu mali tiež svoje čaro, ale nedokázal som si ich ani zďaleka vychutnať tak ako vo Falloute, a to najmä preto, že na povrchu je vzduch nedýchateľný a moja plynová maska sa stále zaparovala a praskala pod ranami nacistických guliek a pazúrov démonov. Deravá maska znamená smrť, nepomôže ani cheat na nesmrteľnosť. Krásy zničeného mesta som si nedokázal vychutnať taktiež ani preto, lebo svet nie je otvorený, hráč má vždy len jednu cestu a jeden cieľ, možnosť voľby spočíva len v tom, akou zbraňou nepriateľa zlikvidujete, hoci viaceré levely sa dajú prejsť aj bez použitia násilia, ale túto možnosť som nevyužíval. Načo chodiť po špičkách?

Prebojovávať sa cez banditov a iných ľudských nepriateľov ma bavilo viac ako väčšina súbojov s mutantmi, ktoré útočili skupinovo a bez rozmyslu a bola z toho obyčajná strieľačka. Síce, politické ideológie (náckov a komunistov) by som osobne do tejto hry vôbec nemiešal (hoci nevylučujem, že hlupáci by aj v realite si za nimi stáli a bojovali za ne ešte aj vtedy, keď to už je dávno zbytočné), nahradil by som ich nejakými „gangami“. Temní boli naozaj bizarné humanoidné bytosti, kedysi ľudia, ktorí vďaka radiácii akosi zmenili rysy. Nie je mi ale jasné, aký (príbuzenský) vzťah mali s ostatnými zmutovanými druhmi, ktoré očividne nemali najmenší záujem o nadväzovanie „mierumilovného kontaktu“ s ľuďmi, knihu som nečítal.

Absencia vedľajších úloh a voľnosti pohybu je mínusom hry, naopak realistickosť dopĺňa napríklad aj to, že môžem mať pri sebe naraz iba dve väčšie zbrane. Moje top zbrane: Revolver s pažbou, optikou a tlumičem, VSV s optikou, Abzats (Automatická brokovnice). Všetky 3 sa dajú zohnať najskôr asi až v Zbrojnici (kapitola 3), kde sa dá kúpiť aj zbroj („těžký oblek“), avšak dosť veľký problém je so zháňaním nábojov, za ktoré sa veci kupujú, takže ja som si zbroj dovoliť nemohol a v neskoršej fáze hry sa to odrazilo na tom, že som si musel znížiť obtiažnosť.

Po necelých desiatich hodinách hrania čistého času (keď nepočítam loady) sa ocitnete v závere, ktorý má len jeden scenár, teda aspoň v prípade, že počas hry nenazbierate dostatočný počet morálnych bodov, na ktoré vás ale nikto v hre nikdy neupozorní a vy si ani nikde v menu nemôžete kontrolovať stav.

Pravdupovediac, chýbal mi nejaký veľkolepejší koniec. Tri rakety hore-dole by v skutočnosti veľa nevyriešili. A čo ľudia? Mali by mať právo na druhú šancu? „Už jednou jsme Zemi spálili. A teď byl oheň v mých rukách... a já měl jít dál.“

Boj rôznych frakcií proti Venezuelskej vláde, resp. vojenskej junte, je chaotický. Na cestách v mestečkách, aj mimo miest, sa svojvoľne respawnujú peší vojaci a vojaci vo vozidlách so samopalmi znepriatelených frakcií, nejaké ich zmysluplnejšie rozmiestnenie nečakajte. Často sa stane, že na ceste natrafíte na barikády venezuelského vojska a hneď za zákrutou na barikádu partizánov a za ďalšou zákrutou tank venezuelskej armády, ktorý ide opačným smerom od partizánov. Úplne nezmyselné respawny, žiadna logika. V armádnych základniach, ktoré obsadíte a vpustíte tam partizánov, alebo Číňanov, sa stále môže respawnúť venezuelský vojak za guľometné hniezdo. Pri samotnom obsadzovaní keď zavoláte posily, tak celá posádka vyskočí z vrtuľníku ešte vo vzduchu a zabije sa pádom. No proste, múch má táto hra dosť.

Frakcií je tam päť – ropná korporácia Universal Petroleum, partizáni People's Liberation Army of Venezuela, Piráti, čínska Ľudová oslobodenecká armáda, vojská OSN. Vy si nemôžete vybrať, za koho hrať a koho zničiť, lebo váš hlavný cieľ je venezuelský diktátor Solano a vy získavate od frakcií podporu a informácie za to, že im pomáhate. Pokúšal som sa zničiť Universal Petroleum hneď na začiatku, zhodil som im všetky základne, ale po najbližšom načítaní boli všetky respawnuté. V misiách ide často o vyslobodenie zajatcov, obsadenie základní, alebo zlikvidovanie osôb, ale najzábavnejšie dve misie, ktoré neboli také stereotypné, bolo zničenie ropnej plošiny a starej pevnosti na ostrove okupovanej armádou. Vybrať strany si môžete až v neskorej fáze hry, pri dosiahnutých cca 75%. Budete si môcť vybrať hrať za Číňanov, ktorým budú spojencami Partizáni, alebo za Modré barety (OSN), ktorým bude spojencom Universal Petroleum. Výber strán je síce veľmi pozitívnou zmenou, ale obtiažnosť sa dosť zvýši a je to o to viac chaotické. Zmiešané pocity z hry, ku ktorej mali byť vytvorené poriadne patche a updaty, ktoré by doplnili zbytočné prázdne miesta na mape. Podľa mňa nevyužitý potenciál, ale možno som len mal plané očakávania vzhľadom na to, že som pred nedávnom hral Red Faction: Guerrilla...

Pozor, tento komentár môže obsahovať prvky SPOILERU.

Postapo atmosféra so smradľavým nádychom industriálneho pekla, spotených otrokýň a hnijúcich mŕtvol húpajúcich sa na hákoch, ktoré vítajú návštevníkov už na predmestí! Príbeh je celkom primitívny. Po chvíľke blúdenia po rozpálenej oceliarni sa budete musieť v bojovej Aréne prebojovať cez tri kolá súperov, ktorých by ste ubili aj holými päsťami, ale môžete im radšej hladko zoseknúť hlavy mechanickým rezačom kovu. Následne sa stanete otrokárskym gerojom. Vo veľmi podobnom nonsens štýle Bethesda pokračovala onedlho v parku Nuka World. Cestou od Arény k otrokárskemu bossovi Ashurovi sa spriatelíte so všetkými jeho ľuďmi, necháte si páčiť chvály z boja, vezmete si dary (rezance a tak), a o pár minút neskôr cestou od Ashura s jeho deckom pod pazuchou ich všetkých postrieľate. Smutné, nájazdníčky mali pôsobivé charaktery.

Nebohí pán a pani Ashurový tesne pred smrťou vysvetlia, že otrokári nie sú takí zlí, pretože tí, ktorých zotročili, by inak umierali v pustatine od hladu. Mal pravdu, že bez biča títo otroci pokapú, lebo ich nápad vypustiť na zvyšných zopár preživších otrokárov hordy divokých trogov (trogovia sú ľudia, ktorí následkom znečistenia prišli úplne o rozum, zošaleli, mutujú, chodia po štyroch a jedia ľudí tak ako aj ja) a zamoriť nimi väčšinu Pittu, je nápad na Darwinovu cenu. Vybúriť sa nemôžem ani na štrajkokazoch, ani na donášačovi Brandovy, lebo potom sa proti mne všetci spiknú.

Chýbal mi nejaký veľkolepejší koniec, oslobodení otroci ma aj po prevrate posielajú do prdelky, žiadne vzývanie strojcu povstania. Proste chcú pracovať. K splneniu hlavného deja stačia dve hodiny, potom sa dá ešte hodinu, možno dve, motať po rozľahlom Steelyarde, alebo sa proste len kochať pohľadom na zničenú civilizáciu v okolí Mostu. Ja už sa tam nevrátim.

Hlavný príbeh Fallout 3 je prirodzenejší ako ten z New Vegas o akomsi podivnom žetóne, ale určite slabší ako vo Fallout 2. Ako to vidím ja:

Po tom, čo zabijem otca mojej najlepšej kamarátke, opustím svoj Vault pod zámienkou hľadania vlastného otca, ktorý sa vybral zachrániť ľudstvo vyčistením zdrojov pitnej vody. Keďže cieľ tejto jeho zvláštnej snahy nepovažujem za dôležitý, zaujímavejšie pre mňa bolo len tak sa motať po pustatine a objavovať nové lokácie, ktoré ponúkajú viacero zábavných skrytých questov (napr. v Andale) a vedľajších questov (vampíri v Arefu, paničky v Tenpennyho věži - tých čo sa dalo som vďaka silnej dovednosti řeč z veže vyštval, potom som zabil ghulov a aj Tenpennyho; ale najmä quest v Oáze plnej zelených hájkov - top miesto celej hry! Harolda, jediného užitočného človeka v hre, ak nepočítam seba, som nechal rásť a siať život). Regulátorom v ich supertajne skrytom a zabezpečenom velíne (vtip) som predával prsty po desiatkach. Bolo by ich aj viac, ale s dovednostmi Těžké zbraně 100 (+) a perkami Lepší kritický zásah, Krvavý masakr, Šikovnost, je niekedy zvyšky tela obete nemožné nájsť. Môj ďalší obľúbený perk je Přítel zvířat, avšak ten má aj muchy, napríklad keď sprevádzam otrokov k Pamätníku a zaútočia na nich divoké psy. Trhalo mi srdce strieľať ich viac ako strieľať drzé deti v Little Lamplight. Robím si srandu, tým deťom som neskrivil vlások, opravovali mi lacno zbrane.

Väčšinou sa vôbec nezaoberám tým, či ma nejaké NPC v hre označí za zápornú alebo kladnú postavu. Veci riešim svojim šarmom, reč a charizma je to prvé, na čo si prispievam. Nepožívam alkohol, neberiem drogy, ale to sú jedny z mála vecí, ktoré robím inak ako v reály. Hrám podľa svojho vlastného zváženia situácie, som prirodzený hrdina/hrdinka. Ani Megatunu som nevyhodil do vzduchu. Keď má človek dostatok prostriedkov, nie je dôvod uchyľovať sa k extrémnym činom, veď s perkom Kanibal sa jedlo okolo vás len tak hemží. Energiu si môžem dopĺňať napríklad aj pitím zelenohnedej vody z hajzlovej misy dvesto rokov nečistených staničných záchodov. Žiadne zábrany. Zatiaľ, čo otecko James čistil vodu, aby zachránil ľudstvo a iste si pri tom pohmkával tie svoje obľúbené citáty z Biblie, ja som hľadal prostitútky, tešil sa z poznávania sveta a jedol deti, držiac sa podnetných rád z obrazovky pri načítavaní "Když nechceš, aby ti nepřítel utekl, zlam mu nohy".

Chuť mi do toho pridávala skvelá atmosféra sveta, v ktorom už neplatia žiadne pravidlá. Najlepšiu postapo atmosféru má predmestie - Chryslus, Takoma a tak, proste okolie centra, no skutočnú silu v pozitívnom slova zmysle predstavuje pohľad na Biely dom. Blúdenie v labyrintoch kanálov, podzemných chodieb a jaskýň síce dokáže vyčerpávajúco zmiasť orientačný zmysel, no atmosféru príbehu hry umocňujú práve aj tie zápisy v niektorých termináloch, napríklad tie vo Vaulte 87, oplatí sa to čítať. Presným opakom sú zbytočné, až nezmyselné lokácie, ako Girdershade. To je tá osadka, kde býva závisláčka na Nuka-Cole Quantum a jej sused Ronald, s ktorým som sa mohol vďaka perku Černá vdova dohodnúť na trojke, keď nájde v Pustatine nejaké Coly, no už sa nevrátil. V podstate sa nečudujem, keď okolo behajú párači, medvedíky yao guai a vojaci Enklávy a oni tam nemajú ani bránu, je to jedna z dier hry. Neuspel som ani u Hořkopívy v Big Towne, to mi bolo ľúto, vo Vegase je aspoň Joana, ale tu nič (Novu nepočítam).

Inak, dier je v hre viac. Keď z mŕtvoly nájazdníčky zvlečiem ľahkú zbroj, pod ktorou evidentne nič nemá (Nájezdnická zbroj s bodlinami), a ona má zrazu na sebe tielko, preto nesmú chýbať nejaké tie základné užitočné mody na vylepšenie, ako Breeze's FO3 Males, Dimonized Type3, KillableKidsOptional. Alebo, v Podsvětí som pomocou mezmetronu nechal zabiť Ahzrukha. Zastrelil ho sám Charon. Potom prídem za Charonom a on ma odbije "Promluv si s Ahzrukhem". Tak, to boli posledné Charonove slová. Nevadí, ako parťáka som získal paladina Crossa. Alebo paladinku, ja ani neviem, je to nejaká transka, musel som jej obliecť energohelmu aby som sa na ňu nemusel pozerať. Samozrejme, na prvom mieste je u mňa vždy môj verný spoločník Dogmeat alias Žeryk.

Veľmi vítaná je absencia respawnu predmetov, čo umožňuje odložiť si zbraň, muníciu a čokoľvek hoc aj v kapse mŕtveho dieťaťa a tá vec tam proste bude hocikedy. Alebo sa vrátiť k mŕtvole, u ktorej som si pamätal, že má niečo, čo potrebujem, a ono to tam bude. Toto je v porovnaní s inými hrami, kde všetko mizne, obrovské plus. Na druhej strane, najväčším failom hry je robot Liberty Prime, sťa symbol manifestácie sily USA. Pritom, pri jeho finálnom (a jedinom) ťažení by boli účinnejší piati rytieri s raketometom, traja s "tlusťochom", alebo jeden wastelander ako ja.

Fallout je v podstate niečo ako simulátor budúcnosti. Následky choroby s názvom civilizácia sú vykreslené pomerne realisticky, pohľad na spustošenú krajinu pôsobia celkom depresívne (aj vďaka nepretržitej postapo ambient hudby ktorá psychologicky udiera na podvedomie človeka), aj keď vízia ľudských stád v znesiteľnejších počtoch sa mi neprieči. Hlavný príbeh naberie na obrátkach až po dokončení simulátora vo Vaulte 112 - keď sa ocitnem v spomínanom Vaulte 87 a potom sa budem prebojovávať po boku Bratstva k Čističke. Keby som Čističku nastavil tak, aby pitná voda tiekla do húb jedincom druhu, ktorý zničil vlastnú planétu, bol by som psychopat. Škoda, že v Čističke nezadať kód (spôsobiť výbuch) nemôžem, ak chcem hrať Broken Steel, a tak som dal do vody aspoň ten vírus. Nie nadarmo je meno mojej pankáčky Nemesis.

Pri Falloute som zabil aspoň 200 hodín svojho života. Raz sa za to budem nenávidieť.

"Aah, this place is becoming a home again", šťastne si povzdychla žena tesne predtým, jak na ňu spadla strecha jej domu. Klasika - odpaľovacie nálože, zváračka, raketomet a chromovaný perlík, všetko lietalo vzduchom. 250 budov, 1100 vozidiel armády, proletárov, či ťažobných a stavebných korporácií, 4250 vojakov - ničil som všetko, aj to, z čoho nepadal šrot (za šrot sa nakupujú a vylepšujú zbrane). Niekedy to prinieslo problém, keď som mal zachrániť rukojemníkov, ktorí boli na poschodí a ja som zbúral schody. Nevadí, zhodil som celú budovu - dvaja hore dole, aj tak ich tam bolo dosť.

Jediné, čo som neničil, boli Skrýše partizánov, organická farmička kolonistov v Rezidencii (sektor Oáza) (Oáza mi bola všeobecne vizuálne najsympatickejšia) a obydlia Záškodníkov. Nie, že by sa mi nepáčili ľavicové teroristické skupiny, ale na Záškodníkoch bolo niečo fascinujúcejšie. Dajú sa za nich hrať Bonusové misie, ktoré sú samostatnou kapitolou hry, žiadne srandičky na pár minút!

Pri niektorých partizánskych akciách sa objavil problém - respawn vojakov, tým pádom tieto akcie sa nedali urobiť takticky ako ma to viac baví - vyčistiť oblasť snajperkou a potom plniť úlohu. Tiež ma sklamal respawn bilboardov a niektorých budov v Marťanskej rade (sektor EOS), ale väčšina stavieb ostala zničená, takže vo výsledku spokojnosť.

Po oslobodení Marsu zostali civilizované štvrte v podstate neobývateľné, partajníci (v podstate všetci kolonisti - civilisti, baníci v hre patrili k Red Faction, aj tí, čo nebojovali - romantika) si môžu postaviť nový svet, a dovtedy spať na zemi. Súžitie s nimi je časom trošku stereotypné - keď počas boja sa schovávajú za vozidlá, ktoré idú vybuchnúť (lebo horia), alebo mi rovno vbehnú pod kolesá, ale inak boli fajn.

Scenár hry prijateľný, ovládateľnosť takisto, niekedy nezmyselné misie, ale čo už dáva zmysel dnes, roku 2125?

Z môjho prvého pokusu odohrať Stalkera mám zmiešané pocity. Najlepšie je, keď tí moji prví spoločníci z Jasnej oblohy začnú hovoriť siedmi naraz, z toho štyria po rusky a do toho mi ešte niekto od nich niečo hovorí do vysielačky. Alebo keď sa počas boja schovám za strom, alebo za kameň, dobehne spolubojovník, vytlačí ma rovno do streľby a schová sa tam on. Tiež nerozumiem, kto a prečo postavil ten Kostol doprostred Bažiny. Dosť mi vadilo to strieľanie psov a tých iných zvieratiek, čo sa podobali na psov. A kto mi vysvetlí zmysel tých miest, kde bez varovania a bez dôvodu v okamihu schytám plnú dávku radiácie a o pár krokov ďalej už nie je po nej ani stopy. A vôbec, dosť ma otravoval naoko neprepracovaný príbeh a vysoká obtiažnosť. Vlastne ma to začalo fakt baviť až asi po desiatich hodinách hrania, keď som sa pridal k Samotárom a nazbieral konečne nejaké dobré zbrane z tiel mŕtvych vojakov Armády. Banditov som privítal guľkami, lebo mi chceli pri vstupe do ich oblasti ukradnúť 8600 rubľov, čím som si odpísal všetky rozhovory s nimi. Tie peniaze mi aj tak ukradli v neskoršej fáze hry. Aby som spomenul aj ďalšie frakcie, trochu ma zaujala Sloboda, ale Ekológov som už spoznať nestihol. Stihol som preskúmať iba 5 oblastí, kým som si omylom uložil hru tesne pred vlnou žiarenia, ktorá ma hneď po načítaní zabila.

Nikdy sa mi nepodarilo vyhrať ani prvé voľby (ale bolo to tesné). Neviem, prečo pre moju ekofašistickú vojenskú juntu nikto nemá pochopenie. Nevolila ma ani Strana zelených. Možno preto, že som im zakázal marihuanu. Beriem to aj tak ako ranu pod pás, keďže som zaviedol povinné recyklovanie, zrušil som výstavby ciest, zdanil som benzín tak, že motoristi mohli akurát tak chodiť na bicykli, zakázal som povrchové bane a geneticky modifikované potraviny. Zdanil som aj plastové tašky a iné veci na maximum, uzákonil som zvieratám práva, ale hipíkom chýbala marihuana. Inak nie je to taká jednoduchá hra, stále treba dávať pozor na zisky a výdaje, lebo keď presiahnete dlh 12 miliónov eur tak je prehra. Šetriť sa dá na školstve, ktoré je strašne drahé, ale zopár miliónov, ktoré môžu ísť na stromy, sa dá ušetriť aj na rozvoji mladých rodín a starostlivosti o deti a postihnutých ľudí. Najviac ma nenávideli motoristi, kapitalisti a liberáli, ale keď zavediete trest smrti a venujete financie na ozbrojenie policajtov, špiónov a vojakov, tak nedokážu urobiť vzburu. Sranda, dostať sa k prvým voľbám mi to trvalo dve hodiny. Nevadí, zmena príde zdola. Raz.

PS: Ak by ste nenašli inšpiráciu tu, alternatívou pre vás je hra People Power: The Game of Civil Resistance, kde si môžete nacvičiť taktiku formou odporu zdola.

Jednoduchá odklikávačka, ktorá sa v podstate nedá prehrať a po pol hodine začne nudiť, ide tam výlučne o tú pointu. Eko-tím ma pošle zachraňovať prales, a to takým spôsobom, že fotiť jašterice a odpratávať odpadky okolo buldozérov. Nie aby som radšej tie buldozéry podpálil. To je taká ochrana pralesa, jak ochrana neobnoviteľných zdrojov solárnymi panelmi, ktoré sa vyrábajú z neobnoviteľných zdrojov, no hra je určená pre nižšiu vekovú kategóriu a preto sa moje hodnotenie snažím nastaviť objektívne, nápad sa cení a mladí sa musia vzdelávať. A nie že by nebolo z čoho, z tých rečí čo mi tam porozprávala tá moja kolegyňa, by som mohol napísať brožúrku pre Greenpeace. Beriem to pozitívne, a tých 70 minút, ktorých som spotreboval na dohranie, mi zatiaľ nechýba.

Rozvoj, rozvoj, rozvoj, viac ľudí, menej miesta, a ďalší ľudia a ďalšie osady a ďalšie hladné a nevzdelané a choré deti. Možno by tých Indov mal niekto upozorniť, že existuje také niečo ako kondómy. V osade je 7 stavieb, ktoré treba apgrejdovať a sledovať stav prostriedkov, ako liekov v nemocnici a učebníc v školách, ktoré hladní študenti asi desiatujú, alebo ich používajú na vypaľovanie medi z elektrospotrebičov, lebo za 5 herných dní zo školy zmizne zo 30 učebníc. Na farme sa síce pestujú samé chutné a výživné vegánske potraviny, a preto by ľuďom k strave nemalo nič chýbať. Iný kraj, iné chúťky, no na druhej mapke - zemetrasením zničenom Haiti, je to rovnaké, tak ja neviem. Hra je jednoduchá na ovládanie a rýchlo sa získa prehľad o surovinách, napriek tomu sa hocikedy z ničoho nič zobrazí tabuľka, že som niečo urobil zle a level sa reštartuje, a ja som ani raz nezistil, čo som spravil zle, až ma to prestalo baviť a dal som uninstal.

Táto hra bez misií a v podstate bez cieľa ma zaujala svojou mýtickou atmosférou. Neviem si predstaviť, že by hra podobného rázu bola situovaná do iného prostredia než do lesa. Práve to sa mi páčilo. Akýsi jeleň s humanoidnou tvárou behá po zelenom lese plnom potôčikov, jeleňov a iných foriem života. Žiadny stres, žiadny čas, len príroda a pod to príjemná ambient hudba. Odporný dušu drásajúci hluk prekliatych áut a mesta, ktorý ku človeku prerazí cez zatvorené okná po dohratí a vypnutí tejto hry, okamžite vytvorí túžbu vrátiť sa spať do pokojnej, tichej virtuálnej reality.

(Pozor, tento komentár je k pôvodnému Steer Madness z roku 2004! Ten remake z 2023 je úplne iný!)

Táto hra má veľký potenciál, ale je trochu nevyužitý. Podnázov je "Grand Theft Tofu", z čoho je možno niekomu jasné, že je to taká paródia na Grand Theft Auto (3). Hrám za vola, ktorý chodí po meste a pácha menšie sabotáže v mäsiarstvach a pod. Potenciál je nevyužitý v tom, že nemôžem ničiť mesto, obchody a autá. Mohla z toho byť výborná hra, ale aj snaha sa cení v tomto prípade. Vegánsky aktivista musí byť nenásilný, to je akési pravidlo. Mesto ostalo bez kožušníctiev, pokusných laboratórií, mäsových burgrární, celé polepené nálepkami a tak to má byť. Už len autá nahradiť bicyklami. Škoda bugov, kvôli ktorým treba hrať niektoré misie aj 3x. Je to hra tak na 10 hodín.

Som rád, že som sa nenechal odradiť nablýskanými sakami a ulízanými účesmi na screenshotoch na oficiálnych stránkach hry, prvý dojem niekedy klame. Moja Šéfka, s bodlinovým čírom, roztrhanými pančuchami, obtiahnutým tričkom a bejzbalovou pálkou s klincami, na nich nebola. Milujem jej poznámky pri masakrovaní obyvateľstva a policajtov: "This is so much more relax than painting" a podobné. Hra mi bola stopercentnou náhradou GTA štvorky, gangsterská atmosféra je tu iba v primeranej miere a navyše s poriadnou dávkou humoru. Pohodlíčko za volantom, Malá nočná hudba na 102.4 Klassic FM, ľudia lietajúci od auta, motorkári pod kolesami, už len pivko chýbalo do jednej ruky. Dokonalý engine, skvelá ovládateľnosť, kombá, sympatické postavy (Shaundi, Viola – dabuje ju Sasha Grey! a Ja – Šéfka), hlavný príbeh trochu okopírovaný zo State of Emergency ale to nie je vôbec na škodu. Rozľahlé mestské časti dávajú Šéfke veľa možností ako sa realizovať aj mimo hlavného plánu obsadenia mesta – vraždy na objednávku (tie ma veľmi nebavili, ale aj tak som zabil všetkých 36 muklov), krádeže áut, vykrádanie obchodov a pod. Upgrejdy naskakujú spolu so zvyšovaním si rešpektu odpaľovaním áut, jazdou v protismere, strieľaním ľudí (headshotov zvlášť), no existuje tam limit, napríklad, bonus je iba za 500 prejdených ľudí, ďalej som ich zrážal už iba zo srandy. Hlavný dej (85%) som dokončil za 24 hodín s nasledovným kontom: zničených 3526 vozidiel, zabitých 5115 gangstrov, 4001 členov bezpečnostných zložiek, 1529 civilistov. Koniec bol nečakaný, no je možnosť pokračovať v hre donekonečna, ja som dal uninstal.

Hlavná dejová línia nie je pre žiadnych intelektuálov, ale je ako stvorená pre Neanderthalov, ide v nej o totálnu deštrukciu všetkého a všetkých, pričom bočnými úlohami je vylepšovanie svojej kozy zbieraním zlatých veľkonočných vajíčok. Hlavná koza môže darovať obety Diablovi, ktorý ju za to obdaruje špeciálnymi schopnosťami, ale môže sa stať napríklad aj kozou kráľovnou. Absencia respawnu umožňuje mestečko premeniť na svoj obraz, čo je veľmi vítané. Hra mi poskytla potešenie na 8 hodín, potom už bolo mestečko celé zničené a nebolo čo robiť, na tom ale nemá vinu spomínaná absencia respawnu, ale absencia zmysluplnejších misií, ale to ani nevadí.