Toto je jedna z hier, ktoré sa naozaj dajú posúdiť až po dokončení. Hlavne po stránke deja je v podstate nutné hru najprv dohrať, pretože finálna kapitola (po vzoru mnohých moderných hier) prevracia celú hru naruby a vykresľuje pred hráčmi posolstvo desivej vojny ako kontrast proti rollercoasterom typu Call of Duty.

Aj bez konca je však nutné uznať, že SOTL je omnoho tvrdší v deji a hutnejší v atmosfére, než iné moderné strieľačky. K tomu dopomáha vynikajúci dabing Nolana Northa a samozrejme tiež okolitý svet - postapokalyptický Dubaj zaviaty pieskom je naozaj výborné prostredie a hra vďaka nemu pôsobí veľmi jedinečne.

Keď som ale pri tom piesku, musím povedať, že som bol jeho spracovaním mierne sklamaný. Trailery a interview hovorili o piesku ako o taktickom prvku, ale obvykle pri prestrelkách sa buď piesková pasca nevyskytne, alebo je použitá veľmi primitívne... Zrovna tu by som čakal, že vám hra dovolí "premanévrovať" opozíciu a dostať ich do pasce a následne na nich pustiť pieskovú prietrž.

Vo všetkom ostatnom je totiž gameplay veľmi solídny. Neobsahuje nijaké extrémne inovatívne prvky, ale hrá sa dobre, nie je príliš jednoduchý - umelá inteligencia na strednej obtiažnosti vie čo robí a váš avatar rozhodne nie je typická špongia na náboje. Checkpointov je tiež omnoho menej, než sme zvyknutý, takže každá smrť zabolí. V hre funguje obstojný cover systém a z množstva zbraní si isto každý vyberie sadu svojich obľúbených. Hra (vďakabohu) neobsahuje levelovanie ani podobné vylomeniny. Je to proste klasícká akcia z tretej osoby so všetkým, čo k tomu patrí.

V rámci možnosti sa celkom slušne obmieňajú herné prvky a tak napriek tomu, že celá hra sa odohráva v jednom meste, nezačne vás len tak nudiť. Pokiaľ náhodou áno, môžete sa pokúsiť o jednoduché taktizovanie pomocou svojich dvoch umelointeligentných spolubojovníkov.

Grafika sa podarila a autorom sa veľmi šikovne podarilo zamaskovať použitie Unreal Engine 3, takže hra nevyzerá ako všetky ostatné Unrealovky (áno, Bioshock, na teba sa dívam). Piesok je spracovaný pekne, aj keď Uncharted 3 je Uncharted 3. Hudba mi trochu vadila, myslím, že zrovna sem by sa viac hodilo niečo na štýl Zimmerovho Black Hawk Down. A dabing som už pochválil...

Spec Ops: The Line však stojí na smutnom príbehu a silnej atmosfére. Je to solídna hra, ktorá má však aj to čosi navyše. Hier, ako SO:TL a Medal of Honor (2010) potrebujeme čo najviac, aby si náhodou mladšia generácia nezačala myslieť, že vojna je nejaká extrémna zábava na štýl CoD - Spec Ops krásne vykreslili brutálnu realitu vojenského remesla a to je dnes veľmi zriedkavé.

Spoveď závisláka na CG animáciách...

Pred mnohými rokmi, pri hraní Warcraftu 3, na mňa Blizzard uvalil kúzlo. To kúzlo sa zakorenilo hlboko a pôsobí dodnes a to kúzlo sa volá CG animácie. Toto kúzlo ma dohnalo k hraniu Warcraftu 3 napriek tomu, že v tom čase som mal radšej tradičnejšie RTSka typu Command&Conquer. Ale bolo to dobré, pretože vďaka kúzlu CG videí som spoznal úžasný svet Warcraftu a zamiloval som sa do tamojšieho deja.

Fast Forward do roku 2010, keď som sa celý nedočkavý triasol na Starcraft II. Upozorňujem, že Starcraft I som nikdy nedohral, dej som si prečítal z Wiki. Ale Launch Trailery a ukážky videí ma riadne navnadili na príbeh Jim Raynora a Sarah Kerrigan.

Starcraft II som si naozaj užil a mal som problém sa od neho odtrhnúť, nielen kvôli túžbe vidieť ďalšiu dávku krásne animovaných sekvencii (na kvalitu ktorých sa nechytajú ani japonské Final Fantasy), ale aj kvôli veľmi slušne napísanému deju, ktorý v kategórii RTS valcule všetku konkurenciu, čo sa mu postaví do cesty, ale ani globálne to nie je zlé.

A teraz - konečne - prejdime k Starcraft II: Heart of the Swarm. Ako je jasné z videí, tentokrát sa dej prenáša na plecia Sarah Kerrigan, ktorá bola zbavená svojej zergovskej škrupiny. Pravda, šťastie jej veľmi nepraje a tak napriek tomu, že sa konečne stretla s Raynorom, nenávidený Arcturus Mengsk im veľmi rýchlo kazí pláni a núti Sarah opať sa postaviť do čela nekonečnej armády zergov. Po dejovej stránke je Heart of the Swarm priamočiarejší než pôvodný S2, ale Kerrigan je veľmi príjemná postava a jej metamorfóza je podaná veľmi pútavo, takže sa rozhodne oplatí si HotS zahrať aj kvôli pokroku, ktorý urobí dej. Jediná výčitka k deju je, že občas sa mi zdal urýchlený a "ostrihaný". možno sa mi to len zdalo a možno je to spôsobené tým, že dej S2 by som dokázal sledovať celé týždne.

Pravda, hrať hru ako Starcraft len kvôli deju, to robí len málokto. Pre všetkých ostatných je tu teda približne 20ka misii (a zopár vedľajších úloh), ktoré vás rozhodne na pár dní zamestnajú. Náplň jednotlivých misíí je veľmi dobre pripravená, málokedy budete mať pocit, že robíte 2x to isté, nepriatelia sa striedajú a arzenál vašich aj súperových jednotiek sa postupne rozrastá. Kľúčom v úspechu v pôvodnom S2 bolo nájsť dobrú zostavu pre vaše vojsko. S2:HotS tento vzorec trochu mení - do hry vstupuje fakt, že zergov je fakt VEĽA a tak je na obtiažnosti "Normal" možné spoľahnúť sa vo väčšine misii (hlavne úvodných) na početnú prevahu. Ku koncu však vaša opozícia začne naberať na sile a budete musieť taktizovať.

K tomu vám pomáha samotná Sarah Kerrigan s jej schopnosťami, ktoré postupne levelujete a odomykáte, ale aj možnosť evolúcie pre vaše kreatúrky. Každá z vašich jednotiek má možnosť niesť na sebe jeden z troch bonusov, ktorý sa dá vymeniť kedykoľvek medzi misiami - tu si rýpnem do faktu, že dopredu nemáte ako vedieť, ktorý bonus bude najvhodnejší do danej bitky; výsledkom je, že vyberiete niečo "spoľahlivé" a zrejme to už do konca hry nevymeníte. Navyše v kľúčových momentov kampane máte možnosť vybrať jednu z dvoch evolučných ciest pre vaše roztomilé stvorenia. Naplno vyvinutá armáda zergov je naozaj desivá a pokiaľ máte dostatočnú mozgovú kapacitu (a rýchlu myš), aby ste žonglovali medzi špeciálnymi schopnosťami jednotlivých jednotiek, je pohľad na boj v HotS doslova radosť.

Paradoxne to nie je ani Far Cry 3 ani Bioshock Infinite, ale S2:HotS, ktorý mi konečne dal najavo, že mám starú grafickú kartu... A to miestami veľmi silne. S mojou zostavou (viď nižšie) som musel sťahovať grafické detaily na high (maximum je ultra), ale aj tak je hra v pohybe naozaj nádherná. V momente, keď sa vám po obrazovke preženie približne 200 okridlených zergov, budete vďačný za každú korunu, ktorú ste do svojho železa investovali.

Podobné chváli sa dajú sypať na tému hudba a dabing - skladatelia vymenili space-western za trochu tradičnejší sci-fi, elektronický zvuk, čo však do hry výborne pasuje. Dabing je veľmi podarený a špeciálne treba vyzvihnúť postavy ako Dehaka alebo Abathur, ktorí majú nádherne polámanú angličtinu.

Technická dokonalosť Blizzardu však vrcholí vo videosekvenciách. A to nie len pre to, ako vyzerajú, ale čo zobrazujú. Každú uhol kamery, každý detail na tvár je perfektne vybraný a dáva vám pocit, že sa dívate na naozaj epickú sci-fi ságu. Všetko je to samozrejme podfarbené vynikajúcou hudbou, ktorá vám pripomenie obľúbené melódie z S1 či S2 a predvedie aj pár nových.

Prečo v Blizzarde ešte stále nikoho nenapadlo natočiť CG celovečerák, to fakt neviem... Kým sa však niečo podobné stane, môžeme do zblbnutia hrať Starcraft 2 a jeho "datadisk" HotS. Sú to fantastické hry. Už teraz sa neviem dočkať ďalšej časti tejto epickej ságy... Dúfam, len, že to nebude trvať 2,5 roka...

odohrané na - Core i7-2600, Radeon HD 5700, 32GB RAM

BI je hra, ktorej som sa vyhýbal až do momentu prvého spustenia. Nesledoval som na ňu trailery, nedíval som sa na videá typu "prvých 10 minút gameplaye" ani nič podobné. Okrem úplne prvého CG traileru som o hre netušil vôbec nič. Akurát to, že prvý Bioshock ma dosť bavil a tak som sa tešil aj na toto pokračovanie.

Dočkal som sa dobrej porcie zábavy? V podstate áno. Ako hráč, ktorý sa vyžíva v spletitých dejoch a miluje dobre napísané postavy som si rozhodne prišiel na svoje. Hlavná hrdina - Booker DeWitt - dostal hlas a tým sa celý BI posúva do úplne iného rozmeru, kde dej funguje perfektne a kde nemáte pocit, že hráte za "loutku". Podstatnejšou postavou je samozrejme Elizabeth, ktorá v sebe spája hneď niekoľko Disney princezien (minimálne Rapunzel, Belle a Ariel) a je veľmi podarenou spoločníčkou na ceste neobyčajným svetom Bioshocku...

Čo sme od Bioshocku čakali úplne všetci bolo predstavenie komplikovaného deja, ktorý v sebe spojí neobvyklý svet a ťažkú filozofiu. Neobvyklý svet k dispozícii samozrejme je - Columbia, mesto v oblakoch je výborný a excelentne spracovaný nápad. Všetko v ňom funguje ako má a jediné, čo mi vadilo je fakt, že po prvých 30 minútach už nebudete mať možnosť obdivovať obrovské stavby vysiace vo vzduchu len na malom oblačnom vankúši.
Ťažká filozofia sa ukáže tiež - tentokrát si Ken Levine a jeho parta zobrali na mušku náboženský fanatizmus a extrémny patriotizmus. BI je skvelou ukážkou toho, čo všetko dokážu fanatici a pôsobil miestami až desivo. Trochu si však rýpnem do faktu, že podobne ako v prvom Bioshocku tu nájdeme kopu veľmi podobných prvkov - idealista, ktorý dal vzniknúť neobyčajnému svetu, kapitalista, ktorý ho využíva na profit a robí z raja tradičné pozemské pracovné peklo. Ďalej tu máme militantnú skupinu povstalcov atď atď. Už v tomto smere som pri hraní BI zažíval pocit deja-vu.

A tento pocit ešte zosilnel, keď som začal hrať. Totiž, ak ste hrali prvý Bioshock, nemusíte mať žiadne obavy, že nezvládnete Infinite - po stránke hrateľnosti je všetko navlas rovnaké: namiesto plasmidov máte Vigor, namiesto Big Daddies sú tu mechanizovaný patrioti, namiesto automatov na predaj všetkého možného sú tu... automaty na predaj všetkého možného... (Keby im aspoň zmenili znelku...)
Ono to v podstate nie je zlá vec - Bioshock Infinite (podobne ako prvý Bioshock) sú dostatočne odlišné od záplavy moderných FPS, že ich prvky typu "zbraň + magická schopnosť" osviežia bojové sekcie a dajú vám možnosť taktizovať, prispôsobiť sa nepriateľom alebo si vybrať svoj obľúbený štýl boja a pri každej prestrelke si vychutnať svoju taktickú nadradenosť. Zbraní aj Vigorov je dostatočné množstvo a navzájom sa od seba dostatočne líšia. Akurát teda Vigory sa príliš nelíšia od Plasmidov, to je môj problém.

Koniec pojednávajúci o rôznych svetoch v rôznych dimenziách túto nápadnú podobnosť síce čiastočne vysvetľuje, ale aj tak mám dojem, že tak veľmi podobné by žiadne 2 hry nemali byť.

Technická stránka je opäť mierne dvojitá. Umelá inteligencia je veľmi slušná a občas mi dala naozaj dosť zabrať. Zvuky sú dobré, dabing vynikajúci a hudba - ako pri prvom Bioshocku - znie len vtedy, keď je to nutné, chýba jej však nejaká jasná melodická identita, čo je trochu škoda. Na druhú stránu chválim zvukový efekt rozladeného klavíru pri melee útokoch...

Grafika je miestami úžasná a niekedy zase trochu zamrzí, že sa Irrational ešte stále neodtrhli od Unreal3 enginu. Počas prvej polhodiny budete zas a znova zbierať sánku zo zeme, pretože niektoré momenty sú vizuálne tak prepracované, že sa vám veľmi hlboko vryjú do pamäti (poviem len jedno slovo - Hallelujah! - kto hral, ten vie)

Bohužiaľ však potom hra upadá do celkom stabilného rytmu, pohľady na mesto v oblakoch síce sem-tam sú, ale nie je to nič tak štylizované, ako práve začiatok hry, čo je škoda, pretože potom máte dojem, že BI je veľmi monotóona hra. Zmeny prostredí sú veľmi vítané, ale stále je proste vidno, že to je Unreal 3 a nemám dojem, že by sa to autori snažili nejak veľmi schovať.

Na druhú stranu, hra beží krásne na starších grafikách a keď ju vypeckujete do Ultra nastavení, rozhodne vás svojou vizuálnou nádielkou neurazí.


Bioshock Infinite bude rozhodne úporne bojovať o miesta v anketách Game of the Year 2013. Má výbornú atmosféru, nadpriemernú grafiku, výborný dej (ktorého koniec by mohol byť slovníková definícia pojmu "mindfuck", síce nie až tak galaktických rozmerov, ako Mass Effect 3, ale stejne... ) a všeobecne je to výborná hra. Bohužiaľ, jej podobnosť s predošlými kúskami série ju v mojich očiach trochu ťahá od absolútneho hodnotenia. Na druhú stranu, samotná Columbia a Rapture by nemohli byť odlišnejšie, takže to tentokrát prehliadam. Ja osobne som sa bavil skvelo a nemohol som sa od PC odtrhnúť. A tým pádom som spokojný. Len teda dúfam, že v ďalšom fantastickom svete Kena Levina nebudem stretávať tie isté automaty na zbrane... :D

odohrané na - Core i7-2600, Radeon HD 5700, 32GB RAM, Dualshock 3

Tomb Raider je jeden z najlepších rebootov, aké sme kedy videli v hernom médiu... Prináša divokú akciu v štýle hier Uncharted 2 a 3 a zároveň sa dočkáme aj postupného zlepšovania hlavnej hrdinky a jej inventáru v štýle Batman: Arkham Asylum/City... Celkovo by sa dalo povedať, že ak by Nate Drake a Batman mali dcéru, bola by ňou táto nová Lara.

Po príbehovej stránke pôsobí hra absolútne bezchybne. Čaká nás - v traileroch hodne prevarené - stroskotanie a boj Lary o holý život. V prvej tretine si vyskúšate, ako sa cítili ľudia v seriály Lost. V druhej časti Lara dospieva a stáva sa z nej naozajstná hrdinka. V akciou nabitých scénach predvádza svoje pohybové a bojové schopnosti. Celá druhá tretina sa v podstate nesie v znamení Uncharted 2, od dizajnu levelov cez rozvinutie príbehu - podobne ako v U2, ani tu nechýba dejový zvrat k nadprirodzeným javom, ale podobne ako v U2 je to vcelku logické a zapadá to do mytológie hry .
Ku koncu napokon dej vrcholí, Lara zisťuje, že nič nie je zadarmo a celý záver je veľmi silný a je to naozaj slušné vyvrcholenie celej hry.

Napriek tomu, že po stránke deja Tomb Raider nechybuje, v hre samotnej sa pár chýb nájde - ako spomenul Snake, všade sa povaľujúce krabice pôsobia rušivo. Tajné hrobky a zbieranie artefaktov by mi nevadilo, naopak to k Lare sedí. Ale zhľadávanie súčiastok a oberanie mŕtvol o materiály je predsa len trochu moc - hlavne keď vezmeme do úvahy, že hra by sa bez akýchkoľvek problémov zaobišla bez akýchkoľvek skillov či "levelovania". Dojem, že si "vytvárate vlastnú Laru" kazí fakt, že ku koncu stejne odomknete asi 90% všetkých skillov. Je to teda zbytočné a trochu to kazí vynikajúci atmosféru. A hlavne - dizajnér, ktorý schová tajnú hrobku do akčnej dejovej pasáže by si naozaj zaslúžil výpoveď...

Hra je parádne rozplánovaná a má skvelé tempo - a oproti hrám ako Uncharted pôsobí menej "strojene" - zatiaľ čo Drake mení prestrelky za platforming veľmi pravidelne, Tomb Raider je menej predvídateľný. Okrem toho je Tomb Raider OMNOHO otvorenejší a ak vám pri hrách ako Uncharted či Enslaved: Oddysey to the West chýba voľnosť, Tomb Raider je hra pre vás. Prestrelky ani platforming nie je nudný - AI vám dokáže zavariť a napriek tomu, že platforming je "zmodernizovaný" (ako povedal Snake, lanom omotané alebo bielou farbou obliate dôležité body sú občas na smiech), je to stále veľká sranda a vďaka otvorenosti prostredia môžete v jednotlivých lokáciach stráviť omnoho viac času hľadaním bonusových itemov, denníkov, ktoré vám ozrejmia dej a podobné hovadiny na zisk XP.

Bohužiaľ, otvorenosť prostredia má celkom zásadný (a nečakaný) vplyv na grafiku. Samotná grafika je nádherná, miestami až dych vyrážajúca a v presne naskriptovaných momentoch funguje skvelo. Ale keď sa hra otvorí, občas mi vadili nedokonalé animácie Lariných pohybov... Samozrejme, pokiaľ v Uncharted skáčete, váš skok má automaticky nastavenú dĺžku aj smer. Ale zato vyzerá bezchybne. U Lary je to presne naopak; môže sa stať, že jednoducho nedoskočíte, takže nemáte pocit, že vás niekto vedie za ručičku cez naskriptovaný scenár - ale univerzálnejšie animácie vyzerajú trochu horšie. A ako som už spomenul, pokiaľ sa ponáhľate na nejaké miesto kvôli deju a rozhodnete sa "dať si pauzu" a skočiť do nejakej tej hrobky, paceing (tempo) a atmosféra sú v čudu...

Ako som už spomenul, grafika je nádherná. Pokiaľ máte hodne krutý HW (a hlavne grafické železo), vyskúšajte si TressFX, krásny efekt na Lariných vlasoch. Aj keď toto oželiete, Tomb Raider vyzerá naozaj ako hra na konci konzolovej generácie. Má všetky grafické vymoženosti a môže sa smelo zrovnávať s kráskami ako Uncharted 3 - a navyše to máme vo FullHD rozlišení, čo rozhodne nie je na zahodenie.

Jason Graves sa ukázal opäť v skvelom svetle - autor hudby k hrám Dead Space sa predviedol nielen perfektným hororovým/thrillerovým podkladom, ale aj výbornou ústrednou témou, ktorá zaznie vždy vo vhodnom momente, dodávajúc novému Tomb Raideru punc epickosti, aký nosí máloktorá hra.

Tomb Raider je moderný blockbuster, ako sa patrí. Samozrejme, "moderný" znamená mierne sprimitizovaný platforming a ústupky dnešnému game designu ako napríklad levelovanie tam, kde nemá čo hľadať. Je to však ale aj strhujúci príbeh plný akcie, dobrých postáv a sem-tam emočného vypätia obalený do perfektného audio-vizuálneho spracovania. A len dej vám vydrží na dobré 3 dni hrania... a to sa ráta. Už teraz sa teším na pokračovanie!

odohrané na - Core i7-2600, Radeon HD 5700, 32GB RAM, Dualshock 3

Rozhodne najlepší Total War - nielen vďaka settingu (ja holt milujem túto časť japonskej histórie), nielen vďaka grafike (nájazd kavalérie na peších samurajov pri západe slnka na trávnatom poli s trasúcou sa kamerou, to je jednoducho nádhera), ale hlavne preto, že tento Total War je vyslovene ťažký a za akúkoľvek chybu - či už politickú, alebo taktickú - budete kruto platiť. Morálka vojakov hrá väčšiu rolu, než kedykoľvek predtým, politické napätie na kampaňovej mape je tak veľké, že budete konštantne bojovať s minimálne troma rodmi.

Ale v tom práve spočíva čaro Total War: Shogun 2 - tá hra je neľútostná a umelá inteligencia vám nakope zadok hneď ako sa vám podarí nedať si na niečo pozor. Zabudli ste si dotrénovať obranu pre svoje mestá? Tak sa s nimi rozlúčte. Máte zle naplánovaný útok na svojich nepriateľov? Bez zásobovania vaše vojská skončia skôr, než stihnú ustúpiť spät na svoje územia. Máte dojem, že vám všetko vychádza, nepriatelia ustupujú a vy dobíjate Japonsko? Shogun sa vás zľakne a povolá do boja proti vašemu rodu všetky ostatné klany. Že máte veľa aliancii a nebojíte sa? Buďte si istý, že od dýky v chrbte vás delí už len jedno kliknutie na "end this turn". A čo keď do hry vstúpia cudzie vplyvy? Budete obchodovať s Gaijinmi, prídete o svoju česť a posilnite svoje vojská o pušky? Rátajte však s tým, že s príchodom západných lodí prichádza aj kresťanstvo a to sa vašim spojencom rozhodne páčiť nebude...

A čo tak stavba miest? mnohokrát sa musíte rozhodnúť, aký typ budovy postavíte. Netreba však zabudnúť na to, že na jedného Ninju sa oplatí mať aspoň jedného diplomata a že postaviť v každom meste kasárne pre pešie vojská bude znamenať, že vás nepriateľ ozbrojený lukmi a šípmi rozporcuje a dá si vaše vojsko na raňajky.

Shogun 2 je stratégia, ktorá dokonalo preverí vaše politicko-taktické schopnosti. A to som ešte nespomenul samotné boje, ktoré sa vám môžu zdať vyhraté a o minútu budete zúfalo sledovať ústup vašich vojsk, ktoré len tak mimochodom zozadu kosí dobiehajúca kavaléria. A čo takto námorné bitky? Zabudnite na plachetnice z Empire: Total War - Japonci a ich plávajúce krabice vám jasne ukážu, že sa o bitkách na mori ešte máte hodne čo učiť... Vo všeobecnosti sa dá povedať, že bitky využívajú klasický princíp "kameň-papier-nožnice", ale obsahujú tiež veľkú dávku nepredvídateľnosti.

Chlapci z Creative Assembly konečne dopilovali interface a ovládanie, takže konečne sa nestane, že vám skape pol armády, kým nastavíte kameru. Táto hra je proste geniálna a jediný problém je, že na skutočne plnohodnotné odohranie vyžaduje veľa času. Ale to predsa pre nás nie je problém, všakže? :)

Podobne ako séria Civilization alebo Pirates!, aj XCom: Enemy Unknown je dokonalá závisláčina - niet divu, že sú od tej istej spoločnosti, Firaxis. Do hry som nešiel zaťažený nostalgiou, pretože som na staršie XComy príliš mladý. Ale odišiel som... resp... odtrhol som sa od hry s pocitom prežitia skvelej zábavy. Je pravda, že mapy sa opakujú, je pravda, že medzi misiami sa robí v podstate stále to isté - nový výzkum, nové bonusy, tréning vojakov, atď.
Ale tie misie! Každá je fakt iná a to predovšetkým vďaka tomu, že hra na vás postupne púšťa väčšie a väčšie mimozemské potvory v čoraz nepredvídateľných kombináciach. Vašou úlohou je potom nielen sa čo najskôr prispôsobiť novým podmienkam boja, ale hlavne neprísť ani o jedného z vašich vojakov - to totiž znamená nielen stratu peňazí na nový tréning, ale hlavne pokiaľ si vojačikov piplete od začiatku, ich strata vás bude veľmi (VEĽMI) bolieť v neskorších častiach hry. Tiež platí istá vojenská nepredvídateľnosť, takže ani "full cover" neznamená nesmrteľnosť a stačí mala nepozornosť (alebo prehnaná odvaha) a z vašeho istého víťazstva sa stane neriadený ústup...
Napriek tomu, že hra neoplýva nejakým extra silným príbehom, mechanizmi hrateľnosti sú perfektne vymyslené a krásne do seba zapadajú. A v momente, keď obetujete 2-3 nováčikov, aby ste mohli skúsených vojakov evakuovať z prehraného boja, budete prekvapený, ako veľmi na vás hra pôsobí.
Ďalšia výhoda XComu je to, že sa dá hrať v podstate donekonečna. Umelá inteligencia je šikovná a neustále zmeny v zostavách neprieteľov zaistia, že sa na bojisku nikdy nebudete nudiť. Pokiaľ teda neviete čo s časom, XCom je stratégia presne pre vás...


Odohrané na PC a na gamepade, kde to prekvapivo funguje lepšie, prirodzenejšie, než s klávesnicou a myšou.

Tak toto je vážne hra, ako žiadna iná. Samozrejme by sa našli chyby - dopravné značenie by mohlo byť lepšie urobené, GPS by sa tiež mohla prispôsobovať - napr. zoomovať v meste, aby ste neprešvihli odbočku, umelá inteligencia sa vo väčšine sporných prípadov zachová špatne...
Na druhú stranu je to ale veľmi pokojná hra a skvelé odreagovanie. Navyše, pokiaľ si chcete pustiť hudbu, počúvať audioknihu alebo sa napr. učiť cudzí jazyk z audio nahráviek, ale nechce sa vám pri tom "len tak sedieť a nič nerobiť", ETS2 je ideálna záležitosť.
Hra vám dovoľuje vytvoriť si vlastnú sieť kamiónovej prepravy, čo je v podstate zbytočné, pretože sa to nedá nijak extra ovládať. Takisto by sa dalo vytknúť celkom chodobne spracované mestá - o tých menších väčšinou platí, že majú rozlohu jednej svetelnej križovatky.

Ale ako som povedal, výtky sú zbytočné. Toto je hra, v ktorej nejde o body, o prachy ani o rýchlosť (keďže kamióny majú rýchlostný limit nastavený na 90). Ak si to chcete skomplikovať, skočte si zajazdiť do anglicka a skúsiť si volant na opačnej strane. Ale okrem toho ETS neponúka žiadne veľké výzvy. Len pokojné vozenie nákladu po celej Európe v peknej grafike a v slabom zvukovom prevedení. Ale je to super vec.