Black the Fall radím do skupiny hier podobných LIMBO. Väčšinu času držíte šípku doprava a cestou riešite problémy.
Na konci hra vytiahne zakončenie, ktoré je príbehovo nedostačujúce a núka opakované hranie, ale ani opakované hranie vám nič nepomôže. Nie tak pri BTF. Príbeh je konečne oveľa jasnejší, než je to napr. pri INSIDE alebo Little Nightmares. Rumunsko – utláčanie ľudu – revolúcia.

Hrou sa tiahne slušná atmosféra a prispieva k tomu aj bežné pravidlo, že 1 krok vedľa = smrť. Ešte že checkpointy sú tak blízko seba, že hráča nemusí smrť toľko trápiť, ale niekto to bude považovať za mínus, pretože tak klesá výzva.

Graficky je hra spracovaná do tmavých odtieňov, ale po čase sa paleta pekne zafarbí. Keď som hru ukázal mojej dcére a uvidela prechod z tmavej do farebnej, tak povedala uznanlivé „wau“ a ja som s ňou musel súhlasiť.

Hádanky krásne odsýpajú, opakujú sa len výnimočne a to je pri počte hádaniek v tejto hre naozaj dobrá vizitka. Zamrzí len fakt, že autori na niektorých miestach vyžadujú použiť techniku, ktorú do daného miesta vôbec nepoužijete a je z toho zákys. Takých situácií je našťastie len pár.
Ide o prvotinu štúdia Sand Sailor Studio, takže chybky sú prípustné a ja sa teším na ich ďalší výtvor.

Z Little Nightmares som bol po prvom prejdení úplne odvarený. Zaujímavé prostredie a dusná atmosféra robili z hry (ne)príjemný výlet do sveta našich nočných môr. Z herného hľadiska ide o pekný klon LIMBO/INSIDE, iba tých farieb je tu viacej a nie je to vôbec na škodu. Prostredie lodi Maw je ponuré aj pekné zároveň. Miestami mi grafické stvárnenie pripomínalo ani neviem prečo Machinarium.

Pri prvom hraní som to vnímal menej, ale pri druhom už som pociťoval problém trošku viac: Checkpointy a ovládanie. Nikoho nemôžem viniť za to, že sú checkpointy od seba ďalej ako v LIMBO/INSIDE, ale mohli byť aj bližšie. Unikla mi podstata zapaľovania lámp a sviečok. Myslel som si, že slúžia ako checkpointy, ale buď to tak nebolo, alebo to u mňa nefungovalo. Viac ako checkpointy ma potrápilo ovládanie. Oproti napr. Inside pribudol plnohodnotný pohyb v 3D a sem-tam to bol problém, napr. s odhadom z-kovej vzdialenosti predmetov v priestore. Našťastie len sem-tam.

Hry tohto typu sú založené na riešení (logických) problémikov a tých je v hre požehnane. Väčšina zákysov (ak nejaké budú) je založená na prehliadnutí niečoho v prostredí. Ako som sa ja potrápil pri otváraní dverí v stene a pritom do nich stačilo potlačiť. Alebo krabica, ktorú bolo nutné posunúť, aby ste sa posunuli ďalej. Tu narážam na to, že autori nie vždy dostatočne dobre pripravia hráča na hádanku. Niektoré veci prakticky vôbec nerobíte a zrazu ich na jednom mieste musíte spraviť. Je to trošku nefér, ale zase pri 1-obrazovkových miestnostiach sa to dá zvládnuť.

V hre sa dá zomrieť dosť často. Situácií, kde hráč určite najprv zomrie, aby vedel, ako problém vyriešiť, je málo, ale sú tam. Keď si hráč na všetko zvykne, tak tempo hry začne byť veľmi plynulé (až na spomenuté výnimky). Mne trvalo celý prvý akt (dokopy sú 4), než som si zvykol na ovládanie a zákonitosti sveta. Herná doba sa pohybuje okolo 2.5 - 4 hodín. Záleží od toho, či sa budete aj kochať prostredím a hľadať keramické sošky.

Na záver je nutné „zaplakať“ nad príbehom. Opäť je všetko nejasné a príbeh si môžete len domyslieť. To, že hra reflektuje konzumný spôsob života, závislosť od pekného zovňajšku (a nielen to), by som ešte pochopil, ale úplný záver, to už moja hlava neberie. Po prečítaní jedného z možných vysvetlení príbehu mi z toho vyšla variácia na snehulienku. Pani s bielou maskou na tvári je fakt drsná.

The Depths (DLC1): Oproti originálu, kde hráme za dievčatko, v The Depths hrajeme za chlapca a pohybujeme sa v oveľa nižších častiach lode Maw. Prostredie je samozrejme rovnaké, ale hrateľnosť je viac ponorená do vody. Herná doba je cca 1 hodina plynulého hrania. Logických problémov je máličko, celé to ubehlo, ani neviem ako a pocity sú zmiešané. Nebolo to zlé, ale uvidím, aké to bude so zvyšnými 2 DLC.

The Hideaway (DLC2): Oproti The Depths je The Hideaway dlhšia a najmä na puzzle zameraná epizódka, v ktorej hráč spolupracuje s trpaslíkmi. Je nutné vracať sa na rovnaké miesto a chytanie trpaslíkov je strašná otrava.

The Residence (DLC3): Najadventúrnejšia ale najkratšia časť. V tomto DLC jasne vidieť, že LM nie je stavané na súboje, ktoré sú vyslovene otravné. A príbeh ? Zase nada. Škoda, ale aspoň zistíte, odkiaľ sa berú trpaslíci.

Pri každej spomienke na F.E.A.R. sa mi ponúka otázka, čo bolo na hre také dobré, že som si ju dal 3x a jej hodnotenie skončilo tak vysoko. Každý hovorí, že je to behanie v šedom prostredí, kde sa jedna chodba podobá na druhú a v podstate sa s tým dá súhlasiť.

Pri mojom 3.prechádzaní hrou som si uvedomil, že hoci to všetko vyzerá na jedno brdo, hranie je zaujímavé až do konca. Level dizajn vždy ponúka hráčovi (ale aj jeho protivníkom !) niekoľko možností, ako dostať svojich súperov a to je na tejto hre to najlepšie. Prestrelky majú šťavu a sú krásne brutálne.

Minule som premýšľal nad problémom F.E.A.R. 2 a stále si stojím za tým, že F.E.A.R. to má vymyslené oveľa lepšie. Nenarazil som ani na jednu prestrelku, kde by som si povedal, že je toho už príliš veľa a chcem oddych. Tempo hrania je ideálne vyvážené, po akcii zvyčajne prídu pokojnejšie chvíle, aby hráč nasal atmosféru aj príbeh a v tom správnom momente sa opäť o slovo prihlási akcia. Časom je možno akcia dosť predvídateľná (podobne ako ľakacie momenty s Almou), ale hre to neškodí. V dvojke sa dosť často dostavovala aj nuda.

Mňa hra bavila aj po toľkých rokoch od svojho vydania. Old school koridorovka, ako sa patrí.

Sorry za koment, ale herná výzva 2018 si ho žiada.
Od Amanita Design vývojárov prijímam v podstate iba ich Machinarium a sériu (hoc pre mňa slabú, 3ku som nehral) Samorost. Nevedel som sa naladiť na Botaniculu a nepodarilo sa mi to ani pri tebe Chuchel. Napadá ma podobná otázka, ako keď sme s kamarátom priniesli na cviká "našu enigmu" a pritom to bola len blbá monoalfabetická substitučná šifra: "a to ste na takúto blbosť museli byť dvaja ?".

"Hru" tvorí niekoľko logických, nelogických, klikacích problémov, ktorých vyriešením príde na rad ďalší problém až hra po 2-3 hoďkách končí. Najmä klikacie obrazovky ma vedeli poriadne vytočiť. Všeobecný príklad: na obrazovke je x predmetov, na každý je nutné klikať dovtedy, pokiaľ na obrazovku nevyskočí nápis Chuchel a jeeej, ideme do ďalšieho levelu. Sorry, ale to je fakt ťažké programovanie, no tu zjavne išlo o trošku iný cieľ, než je prepracovaná hra.

Takto to páni nejde, nebavil som sa ani sekundu...a preto...Preto som pred hru posadil deti a začal som sledovať, čo sa bude diať. Hoci by som prisahal, že táto hra neosloví ani deti, tak opak bol pravdou. Amanita Design vie roztomilo kresliť a preto sa deti bavili hlavne na postavičkách, niektorých minihrách a na gagoch, ktoré mňa neoslovili. Moje hodnotenie ignorujte, ale deti by vám hru odporučili určite. Čerešňu sme nakoniec získali a nie jednu. Hough !

Je to len nedávno, čo som si sťažoval na kvalitu Wolfensteina z r. 2009 a po prvých minútach hrania Bulletstormu (Full clip edition) som mal pocit, že buď skončím pri podobne negatívne ladených dojmoch, alebo hru vôbec nedohrám. Lenže Bulletstorm prekvapil.
Keďže som žil posledných 8 rokov v bubline bez poriadneho PC, tak som začal FPS scénu mapovať až teraz. Wolfa som chcel po hoďke vypínať, lebo prišla nuda, ale Bulletstorm som po hodine vypínal preto, lebo som si ho šetril na neskôr. Tých 6-7 hodín sa aj tak minulo rýchlosťou letiacej guľky.

Bulletstorm si zobrali do rúk tvorcovia Painkillera, preto som očakával podobne ladenú zbesilú akciu. Namiesto toho ide skôr o strieľanie menších skupín a toto sa opakuje od začiatku do konca. Znie to nudne, ale kupodivu to nudné nie je. BS podporuje hráča v kreativite a navádza ho k tomu čo najefektívnejšie zabíjať a toto mi priznám sa sprvoti vadilo. Časom som už ale efektne zabíjal prakticky každého. Odkopnutie do elektriny, na koly, na kaktusy, do priepasti, podkopnutie a odstrelenie hlavy atď atď...každý na niečo príde. V takejto hre nevadili ani účelovo postavené výbušné sudy, hlavné bolo, že to všetko pekne vybuchovalo. Efektné zabíjanie je v podstate nutnosťou, pretože súperi sú neskutočné bullet sponges a likvidácia bežným spôsobom je zdĺhavá.

Za jedinú poriadnu výtku považujem nesympatické charaktery. Jeden nasratejší ako druhý, každé druhé slovo nadávka (toto robil dobre len Kingpin: Life of Crime) a keď sa k tomu ku koncu pridal aj generál, mal som sto chutí ho skopnúť dole do priepasti.
Príbehovo je hra slabučká, ale keby bol scenár trošku lepšie napísaný, tak by z toho mohla byť príbehová FPS. O toto ale nikomu nešlo. Máme tu bandu drsňákov, ktorí namiesto slov používajú zbrane a nič iné neriešia. Kto chce, ten si môže ako bonus zahrať aj za samotného „hail to the king“ Duke Nukema.

Zo zbraní mi ku srdcu najviac prirástla zbraň, ku ktorej ma to tiahne v každej FPS: brokovnica. Vyblázniť sa dá aj s reťazami, ktoré majú na koncoch granáty a keď protivníka obviažu, tak explodujú, alebo sniperka, ktorej guľku je možné navádzať, alebo ju nechať v správnom momente vybuchnúť, ale brokovnicu by som nevymenil za nič na svete. Chvíľu som si musel počkať, než som sa dostal ku jej špeciálnej vlastnosti (zničenie skupinky protivníkov na 1 výstrel), ale čakanie sa vyplatilo.
Zbrane je možné nosiť 3. Samopal je základ, zvyšné 2 sú na vás. Na každom druhom kroku si do nich môžete kupovať náboje alebo energiu na špeciálne strely.

Užil som si túto bezduchú FPS, lebo robí veci dobre. Dobre, nedá sa skákať, prekážky je možné preskakovať len na konkrétnom mieste a v hre je až príliš veľa neviditeľných bariér, ale to je vedľajšie, lebo v tejto hre to až tak nevadí. Toto je trošku voľnejší Dead Man's Hand a aj takéto hry musia vznikať. Ako bonus poteší, že hra je bez respawnu nepriateľov, takže pekne odsýpa a v mojom prípade to bolo aj bez bugov.

(Toto je môj druhý a tentoraz úspešný pokus o prejdenie Wolfa z r.2009)
Mám problém nájsť niečo, čo by bolo na Wolfovi také dobré, aby som to vyzdvihol, ale jeho priemernosť mi to nedovoľuje. Hrá sa to vcelku dobre, o tom potom, ale do očí bije jalový príbeh (ako obyčajne), prehnaný respawn nepriateľov (hlavne v meste) a to sa podpisuje aj na atmosfére hry.

Najväčšia nuda je v meste, ktoré predstavuje „oddychovú“ zónu medzi misiami. Pri presune medzi časťami mesta sa nepriateľskí vojaci nanovo obnovia a tak je nutné proti nim bojovať znova...a znova...a znova...a znova.
Možno tým chceli autori dosiahnuť, aby sa hráč nenudil, ale pre mňa sú opakované súboje na rovnakých miestach ... ehm ... nuda. Rozumiem, že je tak možné doplniť si strelivo zo zbraní zabitých nepriateľov bez nutnosti kupovať ich, ale na 10+. raz už je to hrozná otrava.

V meste aj v každej misii je schovaných kopec secretov, takže kto chce, ten si zábavku nájde. Za získané peniaze je možné/nutné kupovať upgrady do zbraní a medajlónu. Mne vo výsledku stačilo spočiatku behať s KAR 98 a neskôr s MP43ou za chvíľkovej asistencie medajlónu.

Apropo medajlón. To je taká vecička, ktorú keď B.J. aktivuje, tak napr. rázová vlna zničí najbližších nepriateľov a zároveň spomalí tok času. Alebo zapne štít. Alebo výrazne zvýši prieraznosť nábojov, videnie nepriateľov cez steny apod. Proste zapína povolené cheaty. Znižuje to už tak nízku obtiažnosť a ako by povedal jeden môj kamarát, zahrali by si aj vrabce na streche. Zomrieť na predposlednej obtiažnosti je skôr vecou náhody než šikovnosťou súperov.

Normálni vojačikovia tvoria v hre krovie, sú tam len ako tzv. „Kanonen Futter“. So svojou abnormal inteligence (niektorí tvrdohlavo ignorujú aj granáty pod nohami) sú dobrí akurát tak na odstrel a aby to bolo ešte ľahšie, tak sa každý nepriateľ vždy ohlási nejakým zvukom, pokrikom, smiechom alebo niečím iným.

Akú-takú výzvu predstavujú len špeciálni protivníci - „čarodejníci“, neviditeľní zabijaci alebo vojaci s plazmovými zbraňami, ale to by tu nemohol byť medajlón, takže odporúčam narábať s medajlónom opatrne.
A bossovia. Ten prvý sa síce zabil sám (súboj trval 10 sekúnd), ale tí ďalší už bojovali. Súboj so záverečným hnusákom je podpásovka ako obyčajne - no comment (proste to trvá zbytočne dlho).

Zdravie je dobíjané automaticky a povedal by som, že sa dobíja sakra rýchlo. Wolf neumožňuje ľubovoľne ukladať, checkpointy sú pomerne blízko seba.

Jediná vec, ktorú môžem pochváliť je level dizajn. Pri prestrelkách sa dá pekne vyblázniť, ale Crysis v tom nehľadajte.

Aj keď je môj koment najmä negatívny, nebolo to úplne tragické. Kamarátovi by som hru určite neodporučil, ale ja som si ku nej sadal rád. Po hodine hrania som toho už mal vždy dosť, lebo sa dostavil stereotyp, ale hra vždy na chvíľu uspokojila. Wolf je primárne FPS a tú časť robí veľmi dobre. Aspoň že tak a to sa počíta.

Prvá časť bola rozbehová. Rosa sa dozvedela o svojom „bremene“, spoznala nového nezvyčajného kamaráta Joeyho a pre hráča sa začala jedna veľmi pekná detektívna séria.
Druhá časť nám namiesto Rosy ponúkla ako hernú postavu jej tetu Lauren, ale inak išlo o to isté. Dokonca už ruku k dielu pridal aj Joey a hranie bolo opäť o niečo zaujímavejšie. Joey, napr. nepotrebuje riešiť žiadne otváranie dverí, on proste prejde :)
Už pri druhej časti je jasne vidieť, ako nám Dave Gilbert postupne odhaľuje pozadie jedného veľkého a najmä krásneho príbehu. Robí to decentne, netlačí príliš na pílu a nejaký ten wtf moment by mohli hráči prepáčiť.
Tretia časť bola najjednoduchšia. Hráč bol presne v strede Blackwell ságy a tak si mohol trošku oddýchnuť. Poznámky v notese už nebolo nutné kombinovať a kto chcel, ten sa mohol Joeyho spýtať na radu, ako ďalej. Rosa je späť.
Štvrtá časť bola najdlhšia (mne to trvalo 10.5 hod., predošlé časti trvali menej ako polovicu) a späť bolo aj kombinovanie poznámok. Rosa si už poznámky nepísala do notesu ale do mobilu. Koho napadlo, že možno v ňom mala aj internet a nemusela kvôli googleniu chodiť domov za PC, tak toho to napadlo veľmi dobre.
S rastúcou číslovkou hry rástol (resp. neklesá) aj počet prípadov, ktoré musela (čo musela ? Rosa chcela !) vyriešiť a nie raz sa mi stalo, že som s danou obeťou naozaj súcitil.
Piata časť bola predĺženou rukou 4. časti, všetko tam fungovalo na chlp rovnako aj dĺžka bola porovnateľná. O to menej ma potešilo, že príbehy duchov mi prišli málo zaujímavé. Lokácií bolo veľa, striedali sa príliš rýchlo, aj duchov bolo veľa, proste komornosť štvorky bola fuč. Scenár zostal silný ako vždy, autor dokonca nechal zomrieť dieťa, ale mňa zakončenie celej Blackwell ságy nejako neo(c)hromilo. Jasné, Rosa skončila tak, Joey zase inak, ale mňa to nechytilo až tak za srdce a to som mal tie postavy naozaj rád. Možno opakované hranie pomôže.
Adventúrna séria, ktorá rozhodne stojí za to. Odhaľovanie príbehov duchov, ich postupné rozkecávanie sa a konečná pomoc, aby odišli do večných lovíšť, je plné silných zážitkov. Koho neodradí grafika (jej kvalita stúpala s každou novou časťou) alebo úvod prvej časti, ten už prežije celú sériu. Držím palce.

"Predchodca" Rogue Warriora. Rozdiely su minimálne. Nepekná grafika, nefunkčná AI, nulový príbeh, nefunkčný noktovizor (z čiernej tmy robí zelenú tmu :)), nefunkčná stealth zložka, nudné strieľanie.
Kedysi to bolo iné ako dnes, bolo menej hier, hw bol drahší, tak bolo nutné pristupovať aj ku takýmto "hrám".
Vhodné akurát tak do výzvy a pre masochistov.

Už si nespomínam, čo bolo dôvodom, aby som skúsil Blackwell ságu, ale jedno je isté, urobil som dobre. Z celej Blackwell série priam srší láska autorov ku ich dielkam. Čudujem sa, ako sa dá z malej kôpky peňazí vytvoriť taká príjemná hra.

Veľa ľudí odradí rozpixelovaná grafika. Najmä prvý diel a jeho úvod vyzerá dooosť hnusne, o herných mechanikách nehovoriac, ale keď to človek prežije, tak ho čaká príjemná detektívna adventúra s nedetektívom v hlavnej úlohe.

Rosangeline Blackwell-ovej v úvode hry umrie teta a veľmi rýchlo sa dozvedá, že má špeciálnu schopnosť: dokáže vidieť a komunikovať s duchmi. Duchovia pritom nevedia, že sú duchmi a je na Rosangeline, aby im to povedala čo najcitlivejšie a pomohla im. Dozvedanie sa pozadia života duchov patrí medzi najlepšie časti hry. Nie raz ma prekvapilo, aký pekný scenár si Dave Gilbert vymyslel.

Najviac som si na hre užil jej uveriteľnosť (samozrejme až na tie maličkosti s duchmi :)). Autor sa nesnaží hráča nachytať, ale ani ho nevedie za ručičku. Všetko dáva zmysel, pokiaľ dáva hráč pozor. Lokácií je relatívne málo a keď sledujete niť, tak by malo byť jasné, kam je nutné ísť, alebo čo je nutné hľadať. Rosa má totižto počítač, v ktorom je dosť často nutné niečo vygoogliť. Trošku zabolí, že ide o desktop PC a vracať sa do bytu kvôli PC bola občas otrava. V ďalších častiach to našťastie autor vyriešil lepšie.

Príjemným obzvláštnením je možnosť/nutnosť kombinovať zistené poznatky v zápisníku.

Najviac si z hry pamätám na výborný dabing. Je presvedčivý a myslím si, že z niektorých ďaleko drahších hier počuť oveľa horšie výkony. Dialógy majú hlavu aj pätu a sú nosnou časťou hry. Nepotešila iba hudba, príliš sa opakuje a nejde vypnúť.

Celú Blackwell trilógiu (dokopy už je 5 častí) som kúpil na GOGu za 2E. No nekúp to.

P.S. Nedajte sa odradiť blbým úvodom.
P.P.S. Výborným bonusom je komentár autora snáď ku každej časti hry. Odporúčam ho zapínať až po prvom prejdení, inak prídete o prekvapenia.

Nepreferujem trhanie vlasov, bojové pokriky ani mlátenie do klávesnice len preto, že sa mi už po 128.raz nepodarilo prejsť cez ozbrojeného fakíra. Keď už, tak si radšej vyberám niečo, čo pekne odsýpa a netrestá za každú drobnú chujo.. chybku.

Rochard je presne taký, veľmi krásne odsýpa, možno až príliš. Možno až tak veľmi, že by mu nezaškodilo zvýšiť obtiažnosť aspoň o 1-2 stupienky. Zisk ultra super špica silnej zbrane Helgy v závere hry je posledný klinec do rakvy, lebo z ľahkej hry sa stáva čistá zívačka.
Než sa tak ale stane, tak máte pred sebou 5-8 hodín hrania (v závislosti od toho, ako vám to ide a ako sa snažíte hľadať trofeje a upgrady g-liftera). Obtiažnosť hry čiastočne rieši dlc, ale zatiaľ som nehral, tak neviem posúdiť.

Okrem nízkej obtiažnosti môžem Rochardovi „vytknúť“ iba príbeh, ale na druhú stranu dnešná herná produkcia ide jedným koridorom plným klišé, takže sa niet čomu diviť. Česť výnimkám. Snaha získať nekonečnú moc, zrada v radách "priateľov" a jasný náznak pokračovania. Ziiiv.

Apropo príbeh: John Rochard je vesmírny baník, ktorý dostane za úlohu niečo vykopať. Keď sa tak stane, tak Rochardov tím zmizne a je na ňom, aby zistil, čo je za tým. Neoriginálne, ja viem, ale najdôležitejšia je aj tak cesta za cieľom a nie samotný cieľ.

Celá hrateľnosť Rocharda je založená na manipulácii s g-lifterom. Pre half-life pozitívnych je to gravity gun. Presúvanie bedničiek, nastavovanie laserov, prekonávanie rôznych typov silových polí aj útočenie na nepriateľov sa dá len vďaka tejto zbrane-nezbrane. Vďaka g-lifteru môžete na chvíľu zmierniť gravitáciu a pre akčné typy sú tu granáty. Viac zbraní nehľadajte. Aj Portal išiel cestou logiky a nie boja.

Ako som napísal vyššie, hra krásne odsýpa, dej pokojne plynie, prostredie sa postupne mení a človek sa ani nenazdá a je tu záver.

Hneď v úvode sa musím autorom poďakovať za to, že zmenili hlas Kulivočka, ktorý ma tak nesmierne iritoval pri hraní dema a kvôli ktorému som nechal Kulivočka dlho ležať ľadom. Kulivočko už nepôsobí ako maznajúce sa dieťa a je to sakra veľký rozdiel pri hraní. Druhá vec je, že autori chytro zmenili riešenie hádaniek oproti demu a tak bolo hranie opäť zaujímavé.
Hra ma milo prekvapila. Milá grafika (kreslená, trošku viac farebná, ale újde to), zaujímavý a vtipný príbeh, jednoduché a rozprávkovo logické hádanky (epizódou prejdete ako nôž maslom) a dobrý humor (žiadne trápnosti). Možno tomu chýbala iskra a najmä lepšie (kľudne aj ťažšie) hádanky, ktoré by hráča motivovali po ich zdolaní hrať ďalej. Tým ale nechcem zbytočne kritizovatť, veď išlo o začiatok hry, kedy sa všetko len rozbiehalo.
Veľmi ma mrzí, že ďalšie kapitoly už nevýjdu, lebo vývojárom došli peniaze. Mrzí ma to hlavne kvôli príbehu. Zničenie černokňažníka je klasický nudný odvar, ale sprievodné časti príbehu vyzerali zaujímavo. Bol tam napr. drak, ktorý uniesol princeznú, ale plánoval ju vrátiť. Prečo by niekto vracal ženu ? Nie nie, nehláste sa všetci.
Javilo sa mi to ako moderná rozprávka v štýle Shreka a to nemuselo byť vôbec zlé.

Hracia doba: 2 hodiny
Epizóda je vonku zadarmo.

Každý potrebuje raz za čas trochu vydýchnuť. Niekto si zopakuje Crysis, iný ide na ryby, alebo...alebo si človek pustí hru pre "deti". Hry pre deti majú jednu drobnú vadu, niekedy si s nimi neporadí ani dospelý a potom to bolí, lebo pýcha pichá :)
Podstata puzzle islands je jasná, presunúť medvedíka zo začiatku levelu na jeho koniec. V ceste sú zámky na plošinkách, niektoré sa pohybujú (jedným alebo rôznymi smermi), iné po prechode zmiznú apod. Na odomknutie zámkov sú potrebné rôzne typy kľúčov a keď to má človek všetko pekne pozbierané a premyslenú cestu, môže sa začať presúvať. Občas sa totižto stane, že akonáhle vykročíte nesprávnym smerom, tak už nie je cesty späť a musíte opakovať level.
Hra mi trošilinku pripomenula výbornú hru Gruntz, ale toto je predsa len iná liga. Je to jednoduchšie, levely su menšie, naozaj si zahrajú aj deti. Až na niekoľko výnimiek, ale to je možno vítaný bonus, lebo deti sa hrajú so svojimi rodičmi veľmi radi.
Výborná oddychovka.

Komentár ku opakovanému hraniu v septembri 2015:
Už nejaký ten rok som mal chuť zahrať si niečo, čo sa mi kedysi dávno nezmazateľne zapísalo do pamäti. Na mieste boli obavy, čo keď sa mi dnes už hra nebude páčiť a prídem o tie krásne spomienky. Heavy metal FAKK2 ma začalo trápiť niekde v polovici, Nox a Syberia 2 ešte skôr, Red faction a Chaser dopadli po opakovanom hraní úplne zle (o tom možno inokedy)…ale zato Drakan, Kingpin aj F.E.A.R. ma potešili aj po x rokoch. Obavy z opakovaného hrania TLJ boli nakoniec zbytočné, hoci nejaké to „ale“ by som našiel.

Adventúrna časť hry (hádanky a riešenie problémov) si zaslúži pochvalu. Bolo nutné používať rozum ale aj pamäť. Neboli žiadne hádanky, kde by záležalo na skúšaní rôznych možností (sorry Syberia 2, ale ja to tak naozaj vidím), ale boli to všetko logicky riešiteľné problémy. Možno to bolo niekedy trošku viac rozhádzané medzi lokáciami, ale napriek nesúvislému hraniu (mal som niekoľkodňové prestávky) som si dokázal udržať niť a nikdy som sa nestratil.

Rozprávková Marcuria/Arcadia ma tentoraz neohúrila ako kedysi a bolo to aj tým, že v meste je prístupných málo častí, ktoré by za to stáli. Stále ale platí, že som sa občas zastavil a nasával atmosféru konkrétneho miesta.
Viac ma zaujal technologický Stark, nakoľko dnes už nie je pre mňa fantasy to pravé orechové.

Podstatnejšie je, že hre by pomohlo živšie prostredie. Nech som prišiel hocikam, tak tam bolo málo postáv, s ktorými by bolo možné pokecať a prostredie bolo až príliš statické. Aspoň nejaké tie lístky vo vetre, alebo vtáčiky prípadne pomaly sa ťahajúci obláčik... :) Ale zase na chvíľky meditácie to bolo ideálne.

Najmenej ma potešil príbeh. Nevedel som mu prísť na chuť tak, ako to bolo v prvopočiatkoch mojej hernej histórie. Keď som hru dohral prvýkrát, bol som z finále úplne mimo (pamätám si na to, ako keby to bolo včera :)). Tentoraz mi April nevliezla pod kožu tak dobre a neprecítil som záver hry ani spolovice tak silno ako pri prvom hraní, ale to je môj problém.

Kedysi (dec 2001) mi hra pripadala ukecaná a dlhá, dnes (sept 2015) si to už nemyslím. Ide o priemerne ukecanú adventúru.
Opäť som musel použiť návod v jaskyni pod vodou a budem veľmi rád, keď mi jedného dňa niekto vysvetlí logiku tejto hádanky.

Aj keď to nebolo grandiózne znovuprejdenie mojej prvej prejdenej adventúry, dobre som sa bavil a rád som si pripomenul niektoré milé scénky aj samotné herné postavy. Crow je aj po tých rokoch skvelým spoločníkom, ktorý poteší ucho každého hráča. Ona zvuková stránka hry je celkovo na výbornej úrovni.

Dnes dávam TLJ 85 %.

Možno ani nebudem príliš vedľa, keď napíšem, že World Racing bola jedna z prvých PC hier, v ktorých sme sa mohli previezť v otvorenej krajine. Osobne považujem možnosť ísť si len tak zajazdiť za najväčšiu devízu hry. Dnes už je konkurencia niekde inde, ale v roku 2003 takáto hra mimoriadne potešila. Cestičky viedli prakticky hocikam a keď nie, tak pomohla skratka. Prostredie bolo spracované veľmi pekne a tak výlet do hôr dokázal potešiť nielen srdce pretekára, ale aj oko amatéra fotografa.
S autami sa jazdilo veľmi príjemne, žiadna driftovacia mánia sa nekonala, dokonca bolo nutné brzdiť pri prechádzaní zákrutami :)
Určite nepotešil kolízny model. Opakovane som s autom padal z jedného zrázu a jediné, čo som dokázal, bol pokrčený blatník a predná maska. Mercedes je holt odolné auto. Každý výrobca áut si rád vidí svoje dietka pekne funkčné.
Samotné jazdenie je podobne rôznorodé ako trate. Hra kontroluje celú jazdu a na konci vidieť, ako bola jazda zvládnutá po technickej stránke, fair play stránke a pod. Klasické závodenie, prechádzanie checkpointmi, ale aj špeciálne misie, v ktorých je nutné dosiahnuť nejakú rýchlosť, alebo začať so slabším autom ale s nádskokom. Vďaka tomu je hra dostatočne variabilná, aby udržala hráča až do konca.
Aj keď je v hre obsiahnutá len značka Mercedes, tak áut je dostatok a nemal som pocit, že by mi chýbala väčšia variabilita.
Za mňa dávam palec hore.

Predstavte si hru, ktorá vás chytí od prvej chvíle. Začnete hrať a dychtivo čakáte, čo na vás hra vychŕli.
Hra graficky tak vymakaná, že zavoláte suseda antihráča, aby sa aspoň raz v živote pokochal tou krásou.
Hra s extatickým spracovaním zvuku, ktorý jej závidia všetky hudobné hry na svete.
Hra plná napínavej akcie, ktorá je dávkovaná v primeraných množstvách, takže nikdy nestihne nudiť.
Atmosféra je tak napínavá, že aj Aliens vs Predator spolu s Dead Space len slepo závidia a ustráchaní sa krčia v kúte.
A ten príbeh. Príbeh, ktorý z výšky pohŕdavo pozerá na Planescape Torment, Silent Hill-y, séria MGS alebo Heavy Rain dokopy.
Proste hra, na ktorú každý čaká, pretože je predurčená stať sa míľnikom v hernom priemysle. Hra, ktorá nebude nikdy zosadená z herného trónu. Hra, ktorá...

Aaale, viete čo ? Tak presne takáto March! Offworld Recon NIE JE !

Hra ruskej výroby s prihlúplym príbehom, v ktorej bojujete proti duchom a robotíkom na Marse.
Každý by mal mať skúsenosť so zlou hrou, ale až takto hlboko prosím vás neklesnite. Tam vonku je aj tak kopec odpadu, do ktorého skôr či neskôr každý spadne. Len nepadať príliš často :)

Niektoré hry zaujmú príbehom, iné krásnou grafikou, do uší ladiacou hudbou alebo niečím originálnym, čo tu ešte nebolo. Slave Zero je tá najobyčajnejšia 3D strieľačka, akú som kedy hral (jún 2002) a napriek tomu na ňu spomínam aj dnes.

Nasadnete do mecha, vydáte sa do krabicoidných ulíc veľkomesta, kde na vás čakajú tupí nepriateľskí mechovia a ide sa do boja. Občas do vás búšia aj tančíky, ale čo také zmôže bodka na zemi proti kolosu, ktorý je aspoň 50x väčší ?

Je to tak obyčajné až je to dobré. Správna hra na odreagovanie, kde nie je nutné premýšľať, ale iba vystrieľať jeden zásobník za druhým a keď začne nudiť, tak ju proste vypnete. Nepríjemné je len to, že časom príde ten pocit, keď budete chcieť pokračovať ďalej a ani nebudete vedieť prečo. Mňa to bavilo aj vďaka vlastnému soundtracku od Kornu. Keď sa naštartovala Here to stay, tak ma to vedelo poriadne vyhecovať !

Na rozdiel od zvyšných 2 komentárov sa na Anomaly 2 pozerám presne opačne.
Zmenená (detailnejšia/krajšia) grafika je podľa mňa krok spät kvôli svojej neprehľadnosti (aj font je horšie čitateľný).
Vrátil sa veliteľ (Behemothi tiež, a Hacker veže opäť útočia len na veliteľa) a v kombinácii s neprehľadnosťou som mal problém zbierať špeciálne schopnosti, alebo správne identifikovať veliteľovu polohu.

Autori sa snažili viac zapracovať na vtiahnutí do deja častými videjkami v engine hry, ale u mňa tým nezabodovali a skôr zdržovali. Chýbala mi aj presvedčivá atmosféra, ktorá sa viac podarila v Anomaly: Warzone Earth.

Vozidlá získali schopnosť morfovania a to je najdôležitejšia zmena oproti predchádzajúcim dielom. Tank môže vežičky buď pižlikať guľometom, alebo sa zmení na robota a ten spaľuje veže plameňometom. Raketomet zase buď strieľa rakety na blízko, alebo po zmene strieľa projektily na veľkú diaľku ale s obmedzeným uhlom otočenia hlavne. Veľmi užitočná je nová jednotka, ktorá dokáže zneviditeľniť celý konvoj.

Pokračovania sú zvyčajne ťažšie, lebo hráč už má v krvi princípy hry, ale tu sa ide opäť od začiatku. Mne to síce nevadí, ale niekto by mohol namietať, že toto tu už bolo 2x, len bez toho pozlátka.

Celkovo vidím v Anomaly 2 problém v 2 veciach:
- hra je viac akčná, ako by mala byť - bojuje sa proti viacerým nepriateľským jednotkám, než tomu bolo v predchádzajúcih častiach
- neprehľadnosť

Celkový počet misií: 14
Herná doba: 7.5h (obtiažnosť normal, 2/4)
Na rozdiel od Anomaly: Warzone Earth alebo Anomaly Korea som nemal chuť dohrávať Anomaly 2 na vyššej obtiažnosti.

Pre tých, ktorí nehrali predchádzajúce diely, dávam hodnotenie 85 %.

Hlavná postava Kid sa objaví v zničenom svete Bastion a jeho úlohou je Bastion znovu opraviť.
Herne ide o čistokrvnú izometrickú hack'n'slashovinu.

Zaujímavosťou je, že svet a cesta sa vytvárajú postupne kam kráčam, takže nikdy som dopredu nevedel, či tam cesta je alebo nie. Nakoniec som si na to zvykol a nebol problém ani s tým, že by som často vypadával z mapy. Celé je to zaobalené do veľmi milej a farebnej grafiky.

Čo mi na hre vadilo najviac, bol rozprávač. Rozprávač trkoce prakticky stále, lebo komentuje každú blbosť (aj to čo robíte alebo nerobíte) a to je super, lebo komentuje veľmi vtipne a hlavne trefne. Menej fajn je, keď začne niečo hovoriť k príbehu a človek je v strede mely. Ja som nepochytil celý príbeh len kvôli tomu, že polovicu vecí rozprávač vykecal počas súboja (ktorých je veľa, veď je to akčné rpg), kedy som nemal čas na počúvanie jeho kecov. To je u mňa najzásadnejší problém, pretože príbeh pôsobil zaujímavo.

Herne je to fajn, killovanie je plynulé, zbraní je dosť, príšeriek tiež. Trošičku vadila sila zbraní. Najmä záverečná zbraň, ktorá zabila každého na 1 ranu bola zbytočne silná. Obtiažnosť je nízka, ale ... kto chce, ten si môže v chráme nastaviť idoly, ktoré zvyšujú atribúty nepriateľov. Zaujímavé to začína byť od 6 idolov a viac.

Bolo to pekné, dobre sa to aj hralo, ale chcelo by to viac obsahu - hlavne väčšie mapy a povedať rozprávačovi, kedy má byť ticho. Takto to bolo zbytočne bezduché aj keď zábavné. A s veľmi peknou hudbou.

Herná doba: cca 6 hodín

Second run koment po prejdení hry v auguste 2018 (hodnotenie 90 %):
Dúfam, že nie som jediný, komu sa to občas stane: Prvýkrát hrám nejakú hru a nie a nie sa chytiť. Nudím sa, snažím sa jej čo najrýchlejšie zbaviť a ignorujem zákonitosti samotnej hry, takže finálny herný zážitok je potom úplne na nič. Stalo sa mi to okrem iného aj pri Icewind Dale II alebo BG: TotSC, ale to je iný príbeh.

Hneď na úvod sa musím ospravedlniť Playdead štúdiu a jeho druhotine Inside. Ich hra ma naozaj chytila a som rád, že som jej dal druhú šancu. Tentoraz som sa nikam nenáhlil (chcel som pochytiť aj niečo z príbehu), ale som si ju pomaly vychutnával a užíval si jej hutnú atmosféru a dobre navrhnuté hádanky. Keď ma naháňali psiská, alebo som pod vodou prchal pred „Ariel“, tak mi nebolo všetko jedno.

Ani jedna z hádaniek nie je vyslovene podpásovková, ku každej najprv autori prichystajú jednoduché príklady, aby ich potom hráč skombinoval do niečoho komplexnejšieho. Pri prvom prechádzaní ma nudilo (pomalé) behanie hore dole a vracanie sa späť. Tentoraz ma tešili najmä priestorovo rozsiahlejšie hádanky od druhej polovice hry.

Je obrovská škoda, že hra je tak žalostne krátka. Druhé prejdenie mi trvalo 4 hodiny, no prehliadol som zopár secretov. Okrem dĺžky hry taktiež zamrzí príbeh. Už som neprskal síru ako pri prvom prechádzaní v decembri 2016, keď to začalo byť naozaj divné, lebo som vedel, že ma to čaká, ale ja by som aj tak prijal niečo, čo by som dokázal pochopiť bez googlenia. Celý čas som postupoval s rozvahou a snažil sa spozorovať niečo, čo by mi otvorilo oči a ja by som si povedal veľké „AHAAA, tak oni to mysleli takto“, ale to sa žiaľ nestalo.

Playdead, prosím vás, vyrobte konečne hru, ktorá bude mať jasný príbeh, aby som na konci nezostal stáť pred veľkým otáznikom. Technické spracovanie zvládate na jednotku s hviezdičkou, aj ovládanie postavičky je presné ako švajčiarske hodinky, ale ten príbeh. Len ten príbeh...

V júni 2013 som dal hre prvú šancu a nechytil som sa. Chýbalo mi presne to isté čo aj tentoraz (okt 2017) - poriadna zombie atmosfera s nábehom na príbeh. Hoci tam sú zombieci, tak pôsobia len ako kulisa ku parkourovej hre. Deadlight je naozaj "len" zaujímavá plošinovka v zombie prostredí.

Akt 1 - Nuda - 57m 4s (90 %). Zoznamoval som sa s ovládaním a nie a nie sa mi to dostať pod kožu. Napriek tomu ma hra dokázala udržať pri hraní, lebo som očakával zlepšenie. A to som zrovna dnes druhýkrát dohral Metro: Last Light Redux.

Akt 2 - Divné - 1h 37m 8s (91 %). Namiesto zombiekov mi polovicu času robí spoločnosť Rat, ktorý ma obral o zbrane a dáva mi plošinovkové úlohy.
Povedal som si, že sa teda musím na hru nastaviť ako na plošinovku a pomohlo to. Začal som sa baviť podobne ako v Limbo. Výrazne tomu pomohla aj grafika - všetko je krásne plynulé a zvolená farebná paleta (prevláda čierna a šedá) tam sedí ako riť na šerbel. Ovládanie mi už ako tak prešlo do rúk, ale jasne cítiť, že by to chcelo gamepad. Odrážanie od stien pri výskoku je mojím nepriateľom číslo 1.

Akt 3 - Záver - 41m 53s (97 %). Rozporuplné pocity. Príliš veľký zhon a ja nemám naháňanie rád. Zlaté levely s Ratom :) Chýbala tomu hĺbka. Aj keď som sa dozvedel (veľmi smutnú) pravdu o Randallovej rodine, ktorú celú dobu hľadal, nezapôsobilo to na mňa tak, ako by malo. A to som tiež otec.

Ako plošinovka veľmi dobrý pokus, ale okrem plynulého pohybu v peknom prostredí si o mesiac na nič iné nespomeniem. (Pozn. Aug 2018 - potvrdzujem, že už si prakticky na nič nespomínam :)) To hovorí za všetko.

Herná doba:
čistý čas: 3h 16m 5s
hrubý čas: 5h 16m vrátane 25 minút strávených sledovaním denníka o vývoji hry
hra skompletizovaná na: 75 %

Porovnanie po druhom dohratí hry s gamepadom v novembri 2020:
Akt 1 - 57m 4s (90 %) [okt 2017] vs 59m 26s (92 %) [nov 2020]
Akt 2 - 1h 37m 8s (91 %) [okt 2017] vs 1h 36m 47s (93 %) [nov 2020]
Akt 3 - 41m 53s (97 %) [okt 2017] vs 27m 20s (99 %) [nov 2020]
čistý čas: 3h 16m 5s [okt 2017] vs 3h 3m 35s [nov 2020]