Pro pohodlnější navigaci i přístup k pokročilým funkcím Databáze-her.cz doporučujeme povolit si ve svém prohlížeči JavaScript.

Komentáře

  • PC 70
Zozačiatku som bol príbehom milo prekvapený, páčili sa mi všetky tie ekospiritualistické / mytologické motívy, environmentalisti, duchovia lesa, vlkodlaky a prostredie. Užíval som si ničenie zariadení a zamestnancov nepriateľskej korporácie ničiacej Gaiu, a v očakávaní som sa tešil, čo bude ďalej. Vždy poteší, ak môžem hrať za "eko-teroristu". Nezmyselné achievementy ako "Complete a mission without killing civilians" som nemal šancu dosiahnuť, veď aj tí civili boli zamestnaní v korporácii.

Menej ma tešilo konzolové ovládanie, keď počas boja začala moja postava v rámci niekoľkosekundového komba máchať pazúrmi do vzduchu, hoci nepriateľ bol už úplne inde a sekal ma odzadu. Ešte menej ma tešilo, že v ďalších fázach hry ma už bojové strety začali omŕzať. Zabité nepriateľské jednotky začali ožívať a meniť sa v akési zmutované príšery, liezli mi krkom, boje ma prestávali baviť, snažil som sa čo najviac bojov riešiť formou stealth módu, aby nebol spustený alarm a nezačali vychádzať ďalšie príšery nezmyselne v troch kolách za sebou. Čím viac sa hra blížila ku koncu, tým viac to bolo celé primitívnejšie, čoraz viac sa príbeh vytrácal do absurdít a nahrádzali ho nekonečné boje s mutantmi, posledná 3/4 hodina nebola už doslova o ničom inom. Keď po porazení "bossa" (neskôr som sa dozvedel že to bol už predposledný) sa o dve minúty na to zjavil ďalší, v tom momente som znechutený hru vypol a odinštaloval, ani som sa neráčil poraziť ho. Ako skvelo to začalo, tak idiotsky to skončilo. Dávam 80 % za prvú polovicu hry, 20 % za druhú.
+5
  • PC 55
Werewolf: The Apocalypse – Earthblood je možné vo všeobecnosti charakterizovať ako akčnú hru s RPG prvkami a dôrazom na stealth postup. Ujmete sa v ňom role Cahala, dôležitého príslušníka vlkodlačieho kmeňa Fianna, ktorého poslaním je bojovať proti megakorporácii menom Endron, bezohľadne devastujúcej planétu Zem a slúžiacej elementárnej „pra-sile“ menom Wyrm. A už tu sa dostávame k prvému problému. Ako človek neznalý univerza síce som tak nejak vyrozumel, že Wyrm zohráva v rámci náboženských predstáv vlkodlakov viac-menej podobnú rolu ako Šiva v indickej mytológii – teda že reprezentuje akúsi deštruktívnu silu, ktorej pôvodným (pozitívnym) účelom bolo ničiť staré za účelom toho, aby mohlo vzniknúť niečo nové. Lenže tento koncept nebol nikde v priebehu hry bližšie predstavený.

Dozvedel som sa len to, že v podobe korporácie Endron sa vymkol z pod kontroly a svojou deštruktívnou silou prekonal moc ďalších dvoch esenciálnych „pra-síl“ (Wyld a Weaver), avšak ani o jednej z nich som sa nedozvedel bližšie informácie, čo je jednoznačne škoda. Tvorcovia dokonca mali príležitosť nezasvätenému človeku predstaviť temný svet plný upírov a vlkodlakov, ich vzájomné vzťahy, idey, zvyky a tradície v plnej kráse, no miesto toho sa sústredili výhradne tému ekologického boja za zelenú planétu a akékoľvek ostatné prvky nechali tak nejak ležať bokom a ak sa ich vôbec dotkli, tak jedine veľmi povrchne.

V každom prípade, vrátim sa k obecnému predstaveniu hlavnej dejovej línie. Náš hrdina sa potom, čo mu na začiatku zlikvidujú ženu a on vo vlkodlačej podobe, plný agresie a hnevu nechtiac zabije svojho vlčieho spoločníka, dobrovoľne vzdá členstva v kmeni a odíde na päť rokov do vyhnanstva, aby už nikdy viac neohrozil nikoho zo svojich bývalých súkmeňovcov a svoju jedinú dcéru. Pod vplyvom zistenia, že Endron plánuje útok na jeho bývalých spoločníkov sa však vracia späť a znova im pomáha bojovať proti korporácii, ktorú si teraz kladie za cieľ totálne zničiť.

Základ hrateľnosti tvorí Cahalova schopnosť meniť medzi troma diametrálne odlišnými formami – vlkodlačou, ľudskou a vlčou. Vlkodlačia forma je určená výhradne na boj s protivníkmi a je možné do nej prejsť iba v prípade, že stealth metóda zlyhala a Cahal bol odhalený. Vlčia podoba sa naopak výborne hodí na stealth a je možné s ňou napríklad aj prechádzať vetracie šachty, ktoré vám uľahčia nebadateľný pohyb medzi dvoma, či viacerými bodmi v rámci jednej úrovne, nikdy vás však priamo nedovedú až k miestu ďalšieho postupu. A konečne ľudská forma umožňuje komunikáciu s postavami, zakrádanie a používanie tichej kuše. V praxi je teda najúčinnejšie, v prípade, že pokúšate vyhýbať súbojom, vhodným spôsobom (a v závislosti od situácie) kombinovať vlčiu a ľudskú podobu a tým dosiahnuť vytúženého výsledku. 

Problém však spočíva v tom, že hra nepredstaví jediný dôvod, prečo by ste sa mali sústrediť na zakrádanie miesto masívneho vyvražďovania všetkého živého na čo narazíte. Je neporovnateľne jednoduchšie (a zábavnejšie – ale k tomu sa ešte dostanem) sa cez všetky úrovne jednoducho prebiť a stealth systém proste ignorovať. Za úspešné tiché prejdenie dostanete síce spirit pointy (v preklade skúsenostné body), ale schopnosti, ktoré odomykajú, sú až na výnimky v praxi  takmer úplne zbytočné (v poslednom čase si všímam, že ide o závažný neduh valnej väčšiny moderných hier, obsahujúcich RPG prvky). V takom prípade sa stráca dokonca aj motivácia levelovať, čo je škoda, pretože to len zbytočne znižuje hodnotu už tak dosť problematického kúsku. Ak by sa tvorcovia na celý leveling jednoducho vykašlali, hre by to len a len prospelo.

Samotný súbojový systém je síce zábavný, no to nevylučuje fakt, že protivníci sa nechovajú zrovna realisticky. Napríklad vo forme vlkodlaka zasadíte niekoľko úderov nepriateľskému vojakovi s brokovnicou, no on nepohnute stojí i naďalej a pokračuje v mierení. Niekomu sa môže zdať, že ide iba o detail, no vo výsledku dojem z hry jednoznačne nezlepšuje. Skôr naopak.

Našťastie, technická stránka hry je sama o sebe veľmi dobrá a aj na vysokých detailoch mi hra bežala bez akýchkoľvek FPS dropov, lagov, či zásekov. Dokonca aj načítacie časy sú pomerne krátke a to je rozhodne plus. Škoda len, že finálny dojem kazia iné chyby, ako napríklad interakcia s okolím, ktorá vždy nefunguje ako by mala – neraz sa mi stalo, že som chcel knokautovať protivníka a stláčal príslušné tlačidlo, no moja postava vôbec nereagovala, čo v častých prípadoch viedlo až k odhaleniu a nutnosti prejsť celú úroveň násilnou cestou.

V rámci novej hernej dekády, ktorá sa znova začína pre fanúšikov univerza World of Darkness, pôjde pravdepodobne o titul, ktorý v dlhodobom horizonte upadne do zabudnutia. Pritom stačilo tak málo, napríklad priniesť viacero odlišných herných mechaník, či preniknúť príbehovo hlbšie do tamojšieho zaujímavého a rozmanitého sveta.

Pro: Zábavná hrateľnosť, jednoduché herné mechaniky

Proti: Plytké vykreslenie tamojšieho sveta, nadbytočné RPG prvky, slabá motivácia k využitiu stealth postupu

+19
  • PC 40
Her s vlkodlaky je poměrně málo, těch opravdu dobrých ještě méně. Řadí se k nim Werewolf: The Apocalypse - Earthblood.

Už od počátku hry si všimnete, že tahle hra rozhodně nemůže nésti označení současný AAA her, protože je v mnoha mechanikách pozadu, počínaje grafikou pokračujíce hratelností a končící příběhem. Ale vezměme si to postupně.

Už při prvním spuštění si všimnete neslané nemastné grafiky, která jako by vypadla z oka konzolových hrám předminulé generace, neboť je opravdu poměrně špatná. Obličeje, postavy, lokace, to všechno je na dnešní poměry dosti podprůměrné, ale budiž, to by zas tak nevadilo, kdyby alespoň ty lokace byly zajímavé a různorodé. Ve výsledku jsem si připadal, jako když během stále tu samou chodbu a místnost už po padesáté, abych tam zase vymlátil skupinku padouchů. A to samé platí o postavách, které jsou nevýrazné nejen vzhledem, ale i charakterem.

Ozvučení se zdálo býti super, však úvodní znělka v menu láká na dobrou hudbu, ale obávám se, že to je jediná kvalitnější hudba, kterou zde najdete, neboť si ani teď, pár hodin po dohrání hry, nic jiného nepamatuji. A ozvučení na tom také není zrovna nadprůměrně, ale spíše průměrně.

To nejdůležitější, hratelnost, je největším kamenem úrazu. Jste vhozeni do hry, aniž by vám bylo něco výrazněji vysvětleno, pohybuje se tímhle, mlátí tamtím, mění tímto atd. a šup do bitvy o záchranu lesů a poražení padouchů. Nutno podotknout, že hratelnost spočívá stále ve stylu dojdi, projdi, znič, zabij, seber, obejdi a takto procházíte koridory chodeb, malými i většími místnostmi, mlátíte či stealthově sundáváte nepřátelé, kteří jsou absolutně tupí, ale jakmile objeví mrtvolu, tak jsou v největší pohotovosti, a tak to děláte pořád dokola. A pozor, stealth je opravdu výzva, ne proto, že by hra byla těžká, ale protože zlikvidované nepřátelé nelze nikam schovat a někdy se postaví tak nešikovně, že je prostě bez povšimnutí nesundáte. A to ani nemluvím o schopnosti nepřátel vidět skrz překážky, nebo někdy reagující a jindy zase nereagující na to, že jim před očima sundáte kámoše nebo zlikvidujete panel ke dveřím.
Bitky jako takové jsem si užíval, bral jsem je jako odreagovačku, zhruba první půl hodinu, než mi došlo, že tam opakuju pořád dokola tři stejné útoky se stejnými nepřáteli a stejným zakončením. I když se nepřátelé měnili, na svém bojovém stylu mlátit vším možným a uhýbat se nic moc nezměnilo. A to proto, že hra už byla těmito svými momenty neskutečně otravná. Ale přesto se u toho dalo ve výsledku i docela odreagovat a vypnout na tu chvíli mozek.

Příběh hry je plytký, zkratkovitý, nic pořádně neukáže a bude vám nejspíše úplně jedno. Někde jsem četl, že předpokládá hráče hrající hry z tohoto univerza, ale tvrdě na to doplácí, protože vám všechno jenom naznačí a ve výsledku nic pořádně nevysvětlí a vy si tak nejspíš budete postupovat hrou a bude vám úplně jedno, co se vlastně děje, hlavně že si vymlátíte další místnost, trochu se u toho uklidníte, pak zmlátíte nějakého bosse, projdete koridor a znova a znova. A že zvraty vás asi příliš nepřekvapí a postavy neohromí, protože jsou až příliš ploché a bez hlubšího charakteru.
Mise jako takové jsou na jedno brďo, ozvláštněním jsou mise vedlejších, kterých je ve hře skoro doslova jen pár, ale jsou o něco zajímavější.

Technický stav hry je veskrze v pořádku, asi jednou se ocitl nepřítel stojící v překážce, několikrát nepřátelé stojící v sobě, ale nic, kvůli čemu by se hra musela restartovat. Za technický stav si tak vývojáři zaslouží pochvalu.

Shrnutím se jedná o mlátičku-odreagovačku, kde nemusíte řešit příběh, protože ten vám stejně nic moc neřekne. A je to škoda, protože má zajisté zajímavé a aktuální téma a navíc vlkodlaci jsou prostě vlkodlaci a dostává se jim ve hrách pramálo prostoru. Graficky a zvukově je na tom hra průměrně až podprůměrně, hratelnost je silně stereotypní a vhodná tak maximálně pro chvilkové vypnutí mozku, příběh je nudný, krátký a podivně useknutý, jen ten technický stav si zaslouží opravdovou pochvalu. Na závěr jen dodám poznámku, že mi hra chvílemi připomínala titul Prototype fungující na podobném principu. Třeba se po jeho vzoru v případném pokračování také značně polepší, i když co si budeme povídat, ono ani to druhé Prototype nebylo až tak nadprůměrné.

Pro: Téma, hudba v menu, technický stav, na odreagování, vlkodlaci, vedlejší mise, bossfighty

Proti: Stereotyp, grafika, příběh, ozvučení, postavy, lokace, hratelnost, závěr, nefunkční stealth, umělá inteligence

+11