Command & Conquer: Generals

Tak a mám za sebou ďalšiu kapitolu C&C ságy. Nutné podotknúť, že „Generáli“ ma dlho obchádzali. Predsa len, Tibériovú aj Red Alerťácku sériu som si dosť obľúbil, takže diel zo šedivej a nudnej súčasnosti, resp. bližšie nešpecifikovanej blízkej budúcnosti ma vôbec nelákal. Žiadny Kane alebo Sovieti? A dokonca ani (niekedy priam až úchylné) FMV sekvencie? To predsa nemôže fungovať. Jedine, že by som sa mýlil...

Začnime pekne poporiadku. Prvé, čo mi udrelo do očí bola grafika. Na prvý pohľad na mňa síce pôsobila dosť zastaralo a roztrasene, no na prvý dojem sa tu našťastie nehrá. Akonáhle som sa do hry trochu dostal, začal som si všímať, že všetky tie efekty explózií a pohybujúcich sa vozidiel vyzerajú stále dobre. Hlavne pohľad na vybuchujúce bojisko sa nezunuje nikdy. A že tých explózií bolo požehnane.

Na rozdiel od predchádzajúcich C&C hier (ktoré som hral), tentokrát som dostal pod ruku až tri hrateľné strany. Len pre úplnosť, sú to Čína, teroristi z GLA a USA.
Prvá kampaň bola za Čínu a musím povedať, že zo všetkých troch bola pre mňa suverénne najťažšia. Neviem či to bol zámer autorov vytrénovať hráča na začiatku, aby sa zvyšok hry cítil ako ozajstný „generál“, ktorého nič a nikto nezastaví, alebo to bolo spôsobené tým, že som ešte nebol správne „rozohratý“, ale práve táto kampaň mi ku koncu robila najväčšie problémy.
Zo začiatku išlo všetko ako po masle, koniec koncov, začiatky sú už raz také. Zoznamoval som sa s technikou a jednotlivými budovami, skúšal rôzne stratégie a kombinácie jednotiek a postupne sa prebojovával jednotlivými misiami.
Potom však prišla neslávna misia číslo 6 (Dead in Their Tracks), ktorá otriasla mojou sebadôverou v základoch. Cieľom misie bolo zničiť most, cez ktorý dováža vlak GLA jednotky do oblasti. Zadanie síce jednoduché, ale pri jeho plnení som sa spálil viackrát, než je zdravé. Nakoniec sa mi to našťastie podarilo, ale išlo o Pyrrhovo vížazstvo, pretože väčšina slávnej ľudovej armády bola rozprášená (a len tak medzi nami, pár ich prešiel aj ten neslávny vlak, ale o tom už ľudová tlač radšej nepíše).
No a druhým zastavením mojej čínskej krasojazdy bola posledná misia, v ktorej akoby nestačilo, že na mňa tá teroristická háveď v jednom kuse posielala jeden útok za druhým, ešte ma aj bombardovali Scud raketami. Takže vždy keď sa mi už podarilo vybudovať akú takú pevnú obranu, AI mi ju rozflákala na malé kúsky. Nakoniec mi podarilo zvíťaziť pomocou starých dobrých Overlord tankov, z ktorými som doslova prerazil nepriateľskú obranu a vydláždil si cestu k úspechu. Nebiť hrdinstva týchto obyčajných tankistov z ľudu, ktorí síce vedeli, že sa všetci nevrátia (naozaj sa nevrátili), no napriek tomu neváhali a v mene republiky sa vydali na svoju poslednú jazdu. Česť ich pamiatke...
Ako ste už určite vytušili z mojich vojnových zápisov, mojou čínskou jednotkou číslo jedna sa stal Overlord. Síce trochu pomalý, ale za to s poriadnou výdržou a hlavne ohromnou palebnou silou. Vpredu 2 delá na pozemné ciele, po bokoch ešte raketomety na ciele vzdušné a ešte možnosť pridania Gatlingu proti pechote, prípadne Propaganda Tower pre „liečenie“ ostatných a razom tu máme takmer dokonalý stroj. Darmo, kto raz vyskúša Overlord, iný tank už nechce.

V druhej kampani som sa vcítil do úlohy teroristov z Global Liberation Army. Tam kde som s ľudovou armádou oslobodzoval nebohý čínsky ľud, tu som mohol byť robiť pravý opak. A narobiť pri tom poriadny bordel. Ničenie civilných budov? Žiadny problém, ba dokonca vás za to ešte aj odmenia. Alebo kradnutie zásob OSN určených pre dedinčanov. Teroristi sa nezastavia pred ničím a hranie za nich bolo až desivo uspokojivé. Ich jednotky a budovy síce nepôsobia na prvý pohľad tak nablýskane, no účel splnia. Viac než dobre. Hlavne sa mi osvedčila kombinácia Quad Cannons (guľometné nákladiaky) a Marrauder Tankov. S ich pomocou som prešiel celou kampaňou ako nôž maslom.

A posledná kampaň, ktorú hra ponúka je za USA. Síce ma bavili všetky tri, ale túto som si užil zďaleka najviac, pretože Američania majú k dispozícii najlepšie letectvo, z ktorého mi k srdcu prirástli vrtuľníky Comanche, ktoré boli rýchle a smrtiace, akurát takmer bezbranné a voči protivzdušnej obrane takmer bezbranné, takže vždy potrebovali aj nejakú tú pomoc zdola. Napriek tomu som si nimi lietal všade kde sa dalo, alebo skôr všade kde už to bolo vyčistené od AA jednotiek.
Z amerických misií mi v pamäti utkvela najmä misia Guradian Angel, v ktorej bolo mojou úlohou kryť jednotky ustupujúce kaňonom. Veľmi pôsobivé. Tiež je to misia, v ktorej som prvýkrát objavil čaro Comanchov.
A následná misia Stormbringer, ktorá začína vylodením na pláži. Pri tejto si každý musí zákonite spomenúť na slávne vylodenie v Normandii, pretože išlo o masaker podobných rozmerov, aspoň keď som tomu velil ja.

Jedna z mála vecí, ktorá mi na hre vadili, bola absencia príbehu. Ako Tibériová séria, tak aj Red Alert vždy disponovali, síce béčkovým, jednoduchým, do istej miery predvídateľným príbehom, ale mal som to tak rád, pretože celej tej vojnovej mašinérii to dávalo zmysel (a v prípade Red Alert som sa aj schuti zasmial). V Generals sa všetko odbije pri briefingu a zvyšok je už len o boji. Síce je hra svižnejšia, pretože človeka od hrania nič nezdržuje, ale nejakú jednoduchú „story“ sem zakomponovať mohli.
Tiež ma zamrzela absencia pre sériu typických FMV sekvencií, ktoré síce boli mizernej kvality a väčšina ľudí na ne aj tak len nadáva, ale k sérii patria odjakživa a je škoda, že v tomto diele sa vám žiadny druhotriedny herec/herečka nesnaží vysvetliť naliehavosť situácie (James Earl Jones, Michael Biehn aj Kari Wuhrer určite odpustia).

Sčítané a podčiarknuté, generálsky spin-off sa mi páčil viac než dosť a napriek počiatočným obavám ho pokojne môžem zaradiť po bok mojich obľúbených Red Alert 2 a Tiberian Sun. Škoda len, že pripravovanej dvojky sa už nedočkáme.